Veď slávou Boha je naozaj živý človek a životom človeka je videnie Boha.
Rodičia, vychovávajte si k tejto veľkej zodpovednosti voči Bohu svoje deti, lebo keď oni toto dokážu, že sú vďačné voči Pánu Bohu, že nežijú iba tak do prázdna, v nich sa zväčšuje viera, v nich narastá oddanosť Bohu, láska, ktorá je zväzkom dokonalosti, sú schopní potom, hoci sú ešte mladí, na hrdinské činy.
Aby rodičia hovorili deťom o Božej láske, oni sa však snažia svoje deti presvedčiť argumentom, pôjdeš k Prvému svätému prijímaniu, aby si potom mohol mať sobáš v kostole. Malé deti sa o tomto rozprávali v triede, počúval som ich. Od koho to majú. Od svojich rodičov.
Rodičia majú požiadavku na kňaza vo farnosti, aby ich dieťa prijímalo Prvý krát Eucharistiu a keď sa tak stane, potom už ďalej so svojim dieťaťom nenapĺňajú povinnosť lásky: “V nedeľu a v prikázaný sviatok zúčastniť sa na celej svätej omši.” Veď čo už, nič sa nedeje. Podmienka k sobášu v kostole je splnená?! Aspoň takto si to niektorí rodičia detí vysvetľujú.
Písal som o tom, ako syn z budhistickej rodiny konvertoval na katolícku vieru. Jeho otec sa nesnažil presvedčiť ho, aby to nerobil, ale povedal mu, aby jeho rozhodnutie vstúpiť do Cirkvi malo vážnosť po celý jeho život, spolu s povinnosťami lásky, ktoré sú súčasťou kresťanského štúdia a viery, a treba ich zachovávať do konca, aby mu neurobil napokon hanbu.
V mojom detstve to neexistovalo, aby som chýbal na svätej omši v nedeľu a v prikázané sviatky alebo keď bola obetovaná svätá omša na úmysel z našej rodiny. Musel byť na to vážny dôvod, aby som nebol na omši. To by bola pre našich rodičov hanba. A keď som neskôr, už ako zamestnaný policajt chodil na sväté omše a stál pri dverách kostola, môjmu otcovi sa to nepáčilo. Dohováral mi doma, že či už nebolo miesta v kostole.
Kedy rastie v dospelých ľuďoch a v deťoch viera v Boha! Odpoveď nachádzame v Skutkoch apoštolov: “Tí, ktorí uverili sa vytrvalo sa zúčastňovali na učení apoštolov a na bratskom spoločenstve, na lámaní chleba a na modlitbách.” (Sk 2, 42)
Je to smutné, aspoň pre mňa, keď vnímam, ako sa zo života mnohých rodičov vytratil cit pre posvätno a tak nesvätia Deň Pána (nedeľa) so svojimi deťmi nábožnou účasťou na svätej omši, v spoločenstve veriacich zo svojej dediny, či svojho mesta. Žiaľ, dnes sa človek za to nehanbí. Nepatrí nám, aby sme ich súdili, ale modliť sa za nich môžeme, aby sa vrátili do domu Otca, kým je ešte čas. Kým trvá to dnes, keď máme počúvať Boží hlas. A nikto z nás nevie, že čo bude zajtra s jeho životom. Spomínam si na istého deviataka, ktorý keď prišiel domov zo školy, sadol si k počítaču a zomrel. V škole bol dopoludnia v pohode, necítil sa zle a nič teda nenasvedčovalo tomu, že by mal v krátkom slede zomrieť.
Všetci potrebujeme Božiu pomoc, aby sme sa správali dobre v otázkach viery a neverili po svojom. Neraz Pán Ježiš apoštolov poriadne pokarhal a ony si pritom mysleli, že to čo chceli spraviť alebo ako sa správali, že to bolo v rámci ich viery v poriadku. Napr. dvaja z nich chceli z neba zvolať oheň a síru na dedinu, tí istí dvaja chceli mať popredné miesto, Peter sa správal pokrytecky, cestou sa zhovárali, že kto z nich je väčší a pod. Tak sme im podobní. Pane Ježišu, prosíme ťa, nikdy sa nevzdaj napomenutia, ktoré budeme potrebovať.
Drahí rodičia, chráňte svoje deti pred hriechom, lebo hriech ohrozuje Boží život v človeku. Prosím Vás, buďte obozretnejší v tejto veci. Nikdy nemôžeme súhlasiť s tým, čo je v protiklade, v protirečení s Božím zákonom, aj keď by to v našej krajine presadzovali známe celebrity, alebo inak v spoločnosti známi ľudia. Pravda je len jedna a v plnom znení ju má Ježiš. On je Pravda. „A kto nie je so mnou, je proti mne,“ povedal Ježiš. Stáť na opačnej strane, respektívne svojimi názormi, svojim egom ísť proti Ježišovi, tak to je smutné. Preto veľmi múdro robia rodičia, ktorí svoje deti privádzajú k Ježišovi. Keď deti ušami počúvajú o láske Ježišovho srdca a vedia, že v kostole sa s Ním stretávame a jeme jeho Telo v Eucharistii, tak v ich detských srdciach rastie viera. Nič iné nie je dôležitejšie ako toto. Sami veľmi dobre vieme, že náš pozemský život je veľmi krehký život, kedykoľvek a kdekoľvek môže skončiť. Ježiš nám všetkým neprisľúbil, že budeme mať dlhý život na zemi, ale prisľúbil nám, že bude stále s nami. V každej farnosti sa nájdu rodičia, ktorí sú neveriaci. A čo ich deti? Aká budúcnosť čaká tieto deti?! Myslím si, že ako jediný vie na túto otázku odpovedať Ježiš. Pre neho je všetko možné. My, veriaci kresťania, sa môžeme modliť a postiť sa za tieto deti a ich rodičov, aby aj oni zakúsili Ježišovu lásku. Usilujme sa o dobro medzi sebou a so všetkými. Amen.
Pridaj komentár