Na chodbe v nemocnici začal dialóg s jedným pánom. Povedľa mňa sedel na stoličke. Povedal mi, že ráno užíva osem tabletiek a večer ďalších osem. Do 70-tky nepotreboval žiadne tabletky. Po sedemdesiatke to išlo s jeho zdravím dolu vodou. Čakal na svoju pani, ktorá bola práve v ambulancii. Spomenul aj sobáš, ktorý mali v kostole v roku 1968. Nedávno mu zomrel príbuzný a to pomerne v mladom veku. Hneď som mu nepovedal, že som kňaz. Ale keď som mu to povedal, tak hneď sa začal ponosovať na kňazov z farnosti, že na pohreboch hovoria stále to isté. Tie isté modlitby. Ten istý príhovor. Nevedia aj niečo iné povedať, vždy musia to isté. Dokonca tvrdil, že jeho kamarát si nahrával príhovor kňaza na pohrebe a o týždeň znova. A povedal mu, že kňaz po týždni zopakoval ten istý príhovor. Na spovedi tento pán nebol už veľmi dlho. Povzbudil som ho k spovedi. Bol to obetavý muž, ktorý doprevádzal svoju chorú manželku v nemocnici, dúfajúc, že jej lekári pomôžu. Ako dlho sú manželia – 57 rokov, tak to je sila.
A teraz niekoľko myšlienok o manželstve, ktoré som si našiel v mojich poznámkach: Dobré manželstvo nie je nevyhnutne dokonalé. Je to priateľstvo, v ktorom sú obidve strany ochotné dávať a prijímať, odpúšťať a žiadať o odpustenie.
Pri jednej súťaži o čo najlepšie vystihnutie šťastného domova vyhral nasledovný opis: “Je to miesto, kde dostávame denne tri jedlá, ale srdce dostáva tisíce jedál.”
Hovorí to o dôležitosti maličkých pozorností, ktoré uspokojujú srdce a odhaľujú, že jeden partner toho druhého chápe. Dnes večer v duchu a na diaľku som požehnával toho pána z nemocnice i jeho pani manželku. Je to úžasné, že sú tak dlho spolu. Kiežby aj v súčasnosti tým, ktorí sa v minulom roku a predminulých rokoch zosobášili v kostole, bolo dopriate tešiť sa z manželského spolunažívania úctyhodných 57 rokov. Samozrejme, že obaja k tomu musia prispievať svojimi zrelými postojmi k pokojnému spolunažívaniu a vzájomnou chápavosťou sa.
Pridaj komentár