Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši.

Druhý list Timotejovi:
“Zaprisahávam ťa pred Bohom a Kristom Ježišom, ktorý bude súdiť živých i mŕtvych, pre jeho príchod a jeho kráľovstvo: Hlásaj slovo, naliehaj vhod i nevhod, usvedčuj, karhaj a povzbudzuj so všetkou trpezlivosťou a múdrosťou.
Lebo príde čas, keď neznesú zdravé učenie, ale nazháňajú si učiteľov podľa svojich chúťok, aby im šteklili uši.”(2Tim 1, 1 – 3)

“Učitelia podľa svojich chúťok” – na miesto slova “učitelia” vložme slovo biskupi alebo kňazi – Nemá snáď väčšina z nich dobrú vôľu? Chcú predsa to najlepšie pre ľudí. Ale práve tým upadli do problému. Nekladú už Božie merítka, ale merítka ľudské… Boja sa, aby ľudia neodpadli od Cirkvi, preto rozmelňujú Božie prikázania. Nemajú odvahu vyzývať ľudí, aby vzali na seba Kristov kríž…, nekonajú kajúce kázanie, ale hovoria ako falošní proroci v Izraeli: “Spása je istá, nič zlého sa vám nemôže stať!” Lenže tým sa stáva náboženstvo povrchné, dobro zarastá zlom. Stráca sa znalosť istých Božích právd.

“Keď neznesú zdravé učenie” – zdravé učenie otrasie pohodlím človeka, aby ho priviedlo k pravému pokániu. Človek sa mu však môže vzoprieť, neznesie ho.

Keď sv. Ján Zlatoústy kázal o hriechu pýchy, tak tím narušil pohodlie cisárovnej Eudoxii. Zobrala to z tej nesprávnej strany, urazila sa a zariadila veci tak, že Ján musel ísť do vyhnanstva. Veriaci ľudia si veľmi obľúbili Jánovu spravodlivosť. Aj keď v zaobchádzaní s ľuďmi bol odmeraný, ba až studený, tak to čítam, ale vždy spravodlivý. Náhle zemetrasenie však natoľko vyľakalo cisárovnú Eudoxiu, že žiadala návrat sv. Jána. Zmierenie však trvalo sotva len dva mesiace. Jánovo napomenutie pre isté neporiadky znovu narušilo ich vzťahy a tak musel ísť opäť do vyhnanstva na veľmi odľahlé miesto do Malej Ázie. Sv. Ján Zlatoústy zbožnosť považoval za jedinú skutočnú filozofiu. Jeho rovesníci, ale hlavne neskorší svet videl v ňom “stĺp Cirkvi a fakľu pravdy”. Svoje opravdivé pole pôsobnosti videl v dušpastierskom úrade a najmä na kazateľnici.

“Božie prikázanie opúšťate a držíte sa ľudských obyčajov.” Kto to povedal? Pán Ježiš. Nestráca sa znalosť istých Božích právd v našich farnostiach! Nemôže nám to byť jedno. Nesmieme mlčať.
Prosím všetkých veriacich bratov a veriace sestry, modlite sa za nás kňazov, aby sme sa nepripodobňovali tomuto svetu. Viem to z vlastnej skúsenosti, že je náročné odolávať rôznym ponukám zo sveta. Každý kňaz, ktorý už vlastne neslúži ako kňaz a zanechal túto službu, veľmi chýba na Slovensku ako kazateľ, Boží služobník, pastier – vodca. Je to veľká strata. A to nám stále v srdci rezonujú slová Pána Ježiša: “Žatva je veľká, ale robotníkov málo. Preto proste Pána žatvy, aby poslal robotníkov na svoju žatvu!” Nezabúdajme sa modliť na tento úmysel.
Chceme, aby sa na Slovensku hlásalo zdravé učenie. Samozrejme, že nie všetci ľudia sa ihneď tomuto učeniu otvoria, niektorí z protestu prestanú chodiť do kostola, iní budú strojiť úklady proti farárovi, písať listy na neho, ale to všetko, aj keď to bolí, prebolí a bude dobre. Stáva sa, že kňaz sa nedozvie, že prečo je preložený. Alebo sa mu nepovie celá pravda. Ako sa zachovať v takejto situácii? Človek sa môže vzoprieť, či sa nahnevať, je to ľudské, ale Pán posilní takto skúšaného človeka, keď napriek tomu ostane pokorným mužom a poslušným voči svojmu biskupovi. Stačí ti moja milosť, povedal Pán, skrúšenému Pavlovi. Je ustanovené, že ľudia raz zomrú a potom bude súd, tak s bázňou a chvením pracujme na svojej spáse. Je napísané: “Ako že žijem, hovorí Pán, predo mnou sa zohne každé koleno a každý jazyk sa bude vyznávať Bohu. A tak každý z nás sa bude Bohu zodpovedať za seba. Nesúďme už teda jeden druhého, ale radšej hľaďte, aby ste neboli bratovi na pád alebo na pohoršenie.” (Rim 14, 11 – 13) Každý z nás sa bude Bohu zodpovedať za seba. “V tých dňoch nebudú viac hovoriť: Otcovia jedli plánky a synom stŕpli zuby. Každý zomrie len pre svoj hriech; zuby stŕpnu každému človeku, ktorý je plánky.” (Jer 31, 29 – 30)
Povzbudzujme sa navzájom slovami, ale len jedna, či dve krásne myšlienky, dobre, môžu aj oni pomôcť, ale predovšetkým nám treba počuť celú pravdu, celé Kristovo učenie. Poslanie hlásať Kristovo učenie na zemi má Jeho Cirkev. A v Cirkvi Boh niektorých ustanovil po prvé za apoštolov, po druhé za prorokov, po tretie za učiteľov,… a je na nich, aby nám hlásali zdravé učenie a na nás, aby sme ho počúvali a uskutočňovali.

Prichádzajme k Eucharistii, to je živý Kristus, náš Pán a Boh. Z Eucharistie žije nielen Cirkev ako spoločenstvo veriacich, žije (či mal by) z nej žiť každý veriaci kresťan katolík. Ide len o to, či vieme naplno prežívať Ježišovu prítomnosť v tejto sviatosti lásky ,predovšetkým vo chvíľach toho najvnútornejšieho spojenia sa s Ježišom, keď ho v Eucharistii prijímame do svojho srdca, aby sme mali v sebe život. Amen.