Ktosi mi povedal o istom mužovi, ktorý kráčal po chodníku, že to je ožran a darebák. Dopoludnia bola vo farnosti birmovka a obed sa konal na fare. Keď sa už všetci pobrali domov, tak som išiel do kostola zobrať nejaké veci, chvíľu som tam pobudol a keď som z neho vychádzal, tak oproti, smerom ku mne, kráčal ten muž – “ožran a darebák.” Úmyselne som akože nenápadne počkal a toho muža som oslovil, a pozval som ho na faru. A išiel so mnou. Ponúkol som mu obed a kávičku. Dobre sme sa porozprávali a keď odchádzal z fary, tak som mu povedal, že kedykoľvek sa môže zastaviť. A tak sa aj stalo, že prišiel a potom znovu a skamarátili sme sa. Ťažké životné okolnosti ho priviedli do takého stavu, že bol dosť taký zanedbaný po všetkých stránkach. Zrejme nemali doma ani teplú vodu, nekúrili. Neviem, že či vôbec dostával nejaké peniaze a keď aj, tak veľmi málo. Mal niečo z nohou, lebo kríval. Do dôchodku mu chýbalo zopár rokov.
Poznal som ho necelý rok a keď ho sanitka pre chorobu odviezla do nemocnice, tak následne sa mu rapídne zhoršil zdravotný stav. Napokon aj sanitári mi hovorili, že on sa už nehýbe a ani neprehovorí. Keď som ho však oslovil po mene, tak akoby sa chcel posadiť na lôžku a zdvihol obe ruky. Tí dvaja, čo stáli pri ňom nechápali, že čo sa deje. Hovorím im, že teraz vie, že som tu. Odviezli ho do Bratislavy do nemocnice na Kramároch. Na druhý deň som tam prišiel za ním, mohlo byť okolo jednej hodiny popoludní. A práve bol deň sv. Jozefa – 19. 3. 2018. Urobil som ako kňaz všetko to, čo som mohol (sviatosť pomazania chorých, udelenie úplných odpustkov) a pomodlil som sa pri jeho lôžku Korunku Božieho milosrdenstva. A keď som z nemocničnej izby odišiel, tak do hodiny mi oznámili, že zomrel.
Na čo nikdy nezabudnem, raz keď odchádzal z fary, tak zvonka na stene visel veľký kríž s corpusom Pána Ježiša a spýtal sa ma, že či mu On môže ešte odpustiť. Povedal som mu, že určite áno. A v tom som si všimol, že zaslzil. A Pán Ježiš urobil z neho nové stvorenie, a zakrátko si ho povolal do večnosti. Trošku som bol do toho zainteresovaný, vďaka Pánovi. A tak si občas spomeniem na brata Jána, o ktorom som prvé slová počul, že je ožran a darebák.
Počuli sme dnes v kostoloch čítanie evanjelia o Samaritánke, ktorá napoludnie prišla k studni načerpať vodu. Stretla sa tam však s Pánom Ježišom a celý rozhovor medzi nimi sme dnes pozorne počúvali. Ktosi povedal, že po vodu k studni sa chodilo zvyčajne ráno alebo predvečer, lebo napoludnie bývali vysoké teploty. A Samaritánka chcela mať zrejme od ľudí pokoj, preto sa k studni vybrala napoludnie. Keď tam videl neznámeho muža, ako tam sedí, tak si zrejme povedala, rýchlo načerpám vodu a odídem. Ale pre jej šťastie tomu tak nebolo. Oslovil ju s prosbou, aby mu dala napiť a už to potom začalo, znamenitý dialóg, z ktorého ona vyšla ako nová žena. Tá ostýchavá a nešťastná žena, napokon plná radosti išla povedať ostatným, že koho stretla pri studni. Stala sa prvou misionárkou. Mnoho Samaritánov z toho mesta uverilo v neho. A žene povedali: „Už veríme nielen pre tvoje slovo, ale sami sme počuli a vieme, že toto je naozaj Spasiteľ sveta.“ Áno, Ježiš je Spasiteľ sveta, teda aj náš. Dúfame, že budeme spasení. To je milosť, to je dar. A verím, že brat Ján túto milosť dostal a mnohí a mnohí ďalší, ktorí nás predišli do večnosti. Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo a daj nám svoju spásu.
Pridaj komentár