Starší človek stál pri bankomate na námestí SNP v Bratislave a ja som postával za ním a čakal som kedy odíde, aby som si mohol vybrať peniaze. Lenže on nie a nie odísť. Tak som nakukol, že čo tam toľko robí a všimol som si, že v priehradke, cez ktorú automat vydáva peniaze, má končekmi zachytené tri sto-eurové bankovky. Nebolo možné ich vziať, lebo hrozilo, že sa roztrhnú. A preto od bankomatu neodchádzal. Poradil som mu, že čo má urobiť, aby znovu vložil do bankomatu svoju platobnú kartu, zvolil si transakciu výber desať eur a akonáhle sa znovu uvoľní ten priečinok, tak si rýchlo vezme tých tristo eur a plus aj tých desať. Urobil to tak, ako som mu poradil. Úplne bol happy a ďakoval mi.
Keď odchádzal, tak som ho poprosil, aby sa za mňa pomodlil. Kývol hlavou, že áno. Ale v tom prišla k bankomatu jeho dcéra, on ju totiž volal mobilom, aby mu prišla pomôcť a keď počula, že ho prosím o modlitbu, tak povedala, že to od toho pravého žiadam. On sa vôbec nemodlí, hovorila. Pozrel som sa na neho a spýtal som sa, že čo je na tom pravdy. Fakt sa nemodlil. Ale povedal, že za mňa sa pomodlí.
Niektorí starší ľudia sa nemodlia. Alebo inak povedané, že nie všetci starší ľudia myslia na večnosť a sú hlboko veriaci. Z toho vyplýva, že úlohou nás veriacich je modliť sa aj za tých skôr narodených z našich farností, ktorí neveria, alebo nezakúsili Božiu lásku. Kňazi v súčasnosti musia prijať skutočnosť, že nie všetky mobilné dôchodkyne budú každý deň v kostole na omši, ako tomu bolo v minulosti. Dôchodkyne v sedemdesiatych a v osemdesiatych rokoch minulého storočia a ešte skôr predtým, v týždni nevynechali ani jednu svätú omšu (okrem choroby) a nie to ešte v nedeľu. Stará mama a babka boli v týždni každý deň na spoločnej modlitbe ruženca a na svätej omši. Všetci sme to vedeli, že chodia do kostola aj v týždni. A tak aj návštevy sme tomu prispôsobovali. Boli to veriace ženy a popritom stíhali svoje denné práce, pokým vládali. Ale to väčšina starších žien v dedine tomuto poriadku žila. Dať Bohu to, čo mu patrí. Chválu a vďaku a tešili sa, keď prijímali Eucharistiu. V posledných rokoch je to už také iné. V kostole, v týždni, už nie je toľko žien – dôchodkýň, hoci v dedine ich je dosť. Samozrejme, že o chorých a nevládnych ženách teraz nepíšem. Tým bráni ísť do kostola fyzická nemožnosť. Týmto článkom chcem poukázať na jednu dôležitú skutočnosť: Keď som bol dieťaťom, žil som život dieťaťa a starí rodičia vo svojich modlitbách neustále mysleli na svoje potomstvo, teda i na mňa. Vtedy som si to tak veľmi neuvedomoval, že niekto sa tak pravidelne za nás(súrodencov) modlí a obetuje sväté omše za nás. Modliaci sa starí rodičia a ich denná prítomnosť v kostole na svätej omši sú veľkým požehnaním pre ich potomstvo: deti, vnukov, vnučky, pravnukov, pravnučky, ale i pre celú farnosť. Veľa krát sme sa ako deti zabudli pomodliť a rodičia tiež, ale starí rodičia, tak to bola istota. Pán Boh nám skrze ich modlitbu a každodennú obetu na svätej omši žehnal a ochraňoval nás.
Dnes niektoré deti nemajú takú oporu v starých rodičoch, čo sa týka dennej spoločnej modlitby ruženca v kostole a svätej omše. Upúšťa sa od toho.Je mi to ľúto, ale čo sa dá robiť. Kiež by sme sa vedeli vrátiť k tým dobrým veciam. Starí rodičia, mamy, otcovia, orodujte za nás.
Dúfam, že ten starší človek, od toho stretnutia pri bankomate, sa začal modliť. Veď ide predsa o spásu duše.
S kresťanským pozdravom Jaroslav, brat.
Pridaj komentár