V našej rodine sme všetci chodili do kostola a spomínam si na slová otca v nedeľu ráno: „Nie len večer byť mládencom, ale aj ráno. Vstávaj z postele a obliekaj sa, ideme do kostola.“ Topánky sme mali pekne “vyleštené”. Otec sa o všetko postaral. Mohli sme namietať otcovi, zvlášť vtedy, keď sme už boli dospelí a mali svoje zamestnanie, ale otec si stál za svojim a žiadal to od nás. Vďaka Bohu, že sme mali veriaceho otca a veriacu matku. Chalani, ktorých otcovia nechodili do kostola, sa postupne začali vytrácať z kostola. Veď čo už. Nič sa nedeje, keď tam budeme chýbať. Ešteže majú veriacu matku, tak sa občas ukážu v kostole. Sú však aj výnimky. Mal som v jednej farnosti veriacich súrodencov(stredoškolákov), ktorí chodili do kostola pravidelne a nielen v nedele, pričom ich otec bol neveriaci. Občas im vytýkal, že načo tam chodia, aby sa venovali radšej niečomu osožnejšiemu a dôležitejšiemu. Nedali sa však odradiť, lebo vedeli, že komu uverili. Zakúsili Ježišovu lásku a ona priviedla do ich života úžasné zmeny. Začali chodievať na sv. omše a k sviatosti zmierenia. Spolu s ďalšími mladými ľuďmi vytvorili aktívne spoločenstvo a hraním na hudobných nástrojoch a spevom chválili Pána. Všetkým v kostole sa to páčilo a vďaka Pánovi rástla naša viera. Teraz už majú svoje rodiny a deti vedú k Pánovi. Pán Ježiš povedal: „Nik nemôže prísť ku mne, ak ho nepritiahne Otec, ktorý ma poslal. A ja ho vzkriesim v posledný deň.“ „Všetko, čo mi dáva Otec, príde ku mne. A toho, kto prichádza ku mne, neodoženiem, lebo som nezostúpil z neba, aby som plnil svoju vôľu, ale vôľu toho ktorý ma poslal.“
Máme jedného Otca, a On nás dáva svojmu Synovi, aby sme Ho nasledovali a boli Mu vo všetkom poslušní. Veľká škoda, že mnohí otcovia a niektoré matky nechápu Ježišovo vykupiteľské dielo, akoby na nich doľahla slepota. Mňa do kostola nedostanete, stačí keď tam chodí moja žena a deti. Samozrejme, že aj tu platí, nikdy nehovor nikdy. Niektorí otcovia po rokoch znovu našli cestu do kostola. Zakúsili Ježišovu lásku a obrátili sa. Možno aj vďaka modlitbe ich detí. Čo je človeku nemožné, Bohu je však možné. Chodil za mnou istý otec rodiny, zvlášť vtedy keď potreboval vypomôcť eurami, snažil sa ma vždy presvedčiť, aby som mu pomohol. Ale keď sme sa stretli napr. na parkovisku pred Tescom mal také frajerské vystupovanie a viac menej si ma vždy doberal. Minulý týždeň náhle zomrel. Až ma tak zarazilo, keď som sa to dozvedel. Mysle som si, že predtým ako zomrie, si ma zavolá. Veď ma považoval za kamaráta. Takýto jeho rýchly koniec na zemi som naozaj nečakal.
Uvedomujem si, ako dôležité je stále sa modliť, respektívne mať vzťah s Pánom. Prirovnám to k smädu a túžbe napiť sa vody. To je od Neho, čo pijem, jem, dýcham. Skutočne je dobré mať veriaceho otca (praktizujúceho katolíka), teda takého, čo chodí do kostola a spovedá sa. Angažuje sa vo farnosti a snaží sa robiť dobre všetkým. Nič ho nemôže prekvapiť. Lebo je v spojení s Pánom a verí v Ježišovu Eucharistickú prítomnosť, v tento pravý Chlieb z neba, a jedáva ho. Lebo pre neho je to ten najlepší pokrm na zemi. Deti v ňom nachádzajú vynikajúci vzor. Smútok ma napĺňa nad otcami, ktorí neveria v Ježišovu prítomnosť v Eucharistii a tak týmto pokrmom pohŕdajú. Niektorí z nich dokonca deťom bránia chodiť do kostola. A keď nepraktizuje svoju vieru aj matka, alebo je neveriaca, prioritou takej rodiny je len tento svet. Mať prostriedky na život, zdravie, svoju rodinu, ale Boh a jeho Cirkev nemá miesto v ich živote. Neraz však človek umiera aj keď má veľa financií, keď je zdraví a má aj svoju rodinu. O priateľstve s týmto svetom Sväté Písmo nič pozitívne nehovorí. Kiežby sa deti modlili za obrátenie svojich otcov a matiek.
Pridaj komentár