Nemôžu byť s ním nikdy hotoví; potrebujú k tomu – i pri pravidelnej týždennej svätej spovedi – celú hodinu. Mnohé úzkostlivé duše, keď majú ísť na svätú spoveď, i celý deň zamestnáva zisťovanie, ktorých hriechov sa dopustili za posledný týždeň. Aj im platí, čo povedal kedysi Spasiteľ svätej Margite Alacoque, keď si tiež tak úzkostlivo spytovala svedomie pre generálnu svätú spoveď pred svojou obliečkou: Čo sa trápiš? Ja chcem len dobrú vôľu. Všetko ostatné sám doplním!” Spasiteľ predsa nechce, aby sme zo svätej spovede robili mučidlo.
Ľuďom tohto typu je radno, aby im spovedník ustanovil dobu na spytovanie svedomia, ale potom musia túto dobu dodržať a naozaj sa aj posnažili, aby ju nikdy neprekročili. Keby sa skutočne dopustili ťažkého hriechu, napadne ich to hneď, načo sa lopotne zháňať za malými chybami, beztak z veľkej časti nedobrovoľnými? To by bola len strata času.
Takým úzkostlivým dušiam vraví svätý František Saleský: “Netreba sa trápiť, keď si nespomenieme pri svätej spovedi na niektorú chybu; pretože je nemysliteľné, aby zabudol na ťažký hriech ten kto si často spytuje svedomie. Netreba byť takým malicherným, aby sme chceli vyznať každú nedokonalosť. Toho nás zbaví úkon kajúcnosti aj bez svätej spovede. Nie je nutné, aby sme sa vyznali pri svätej spovedi zo všetkých všedných hriechov, ktoré na nás dorážajú, ako komáre, alebo aby sme uvádzali každú nechuť a odpor, ktorý cítime pri svojich duchovných úkonoch. To nie sú hriechy, ale iba ťažkosti a nepríjemnosti.”
Po svätej spovedi nie je vhodná doba, aby sme hĺbali, či sme všetko správne povedali. Skôr máme zostať v pokoji pri Spasiteľovi, s ktorým sme zase zmierení, a ďakovať mu za to. Ak sme niečo zabudli vo svätej spovedi vyznať, treba rozoznávať, či to bol ťažký alebo ľahký hriech. Keď to bol ľahký hriech, buďme spokojní, spoveď je platná, lebo nie je nutné spovedať sa zo všetkých všedných hriechov. Všetky sú odpustené, len nech za všetky ľutujeme. Keď to bol ťažký hriech, čo sme pri svätej spovedi zo zábudlivosti nepovedali (nie vedome nepovedali), i vtedy buďme spokojní, lebo svätá spoveď je platná. Keď sme sa chceli z hriechu vyznať, bol nám odpustený a zostáva len povinnosť predložiť ho k rozhrešeniu pri najbližšej svätej spovedi. Medzitým spokojne môžeme pristupovať k svätému prijímaniu.
Niektorí sa trápia nad svojou ľútosťou. Domnievajú sa, že keď ľútosť necítia, že ju nemajú. Takí si majú pamätať, že ľútosť sa prejavuje vôľou, nie citom. Cit je z veľkej časti vec nervov. Ale práve u úzkostlivých sú nervy neustálym hĺbaním. nepokojom a úzkosťou vyčerpané; nemôžu sa teda diviť, že nie sú dostatočne citliví a ľútosť necítia. Ale nemali by sa o to ani usilovať, tým by si len škodili. Mali by sa riadiť slovami svätého Františka Saleského, ktorý vraví: “Chceš vedieť, ako by si si mohol ľahko vzbudiť ľútosť a bolesť? Na to netreba veľa času; treba sa len pred Pánom ponížiť v duchu pokory a ľútosti. Už tým, že si praješ ľutovať, ľutuješ. Pravda, nepociťuješ ľútosť; ale oheň pod popolom tiež nevidíš ani necítiš, a predsa tam oheň je.”
Môže sa stav úzkostlivého človeka zlepšiť? Áno, môže. Dôležité je, aby bol taký človek poslušný svojmu spovedníkovi, ktorý to s ním myslí len a len dobre. Pamätajme na to, že v Božom pláne s nami nie je naša deštrukcia (naše zničenie), ale aby sme mali večný život, plný radosti v Božom kráľovstve. Prejavujme si navzájom úctu a lásku. Vďaka Pánu, Bohu, za všetko i za každú jednu milosť, ktorú nám dáva. Požehnaj nás a posväť nás, Pane. Tvoji sme a Tvoji chceme zostať. Amen.
Pridaj komentár