Istému kňazovi povedal jeden muž, že na spovedi nebol už dvadsaťpäť rokov, ale sväté prijímanie nevynechával, keď bol na svätej omši. Myslel si, že to je v poriadku. Veď aj ostatní ľudia to tak robia. Povedal mu aj to, že farár ich nikdy na to neupozornil, a preto si myslel, že spovedná prax bola zrušená.
Spovedná prax nebola nikdy zrušená, to len niektorí ľudia nechcú chodiť k svätej spovedi a tak si robia všetko po svojom. Chodia k svätému prijímaniu, aj keď sa predtým nevyznávali z ťažkých hriechov vo sviatosti zmierenia.
Ak niekto pristupuje k svätému prijímaniu bez správnej dispozície a prípravy, Kristovmu telu spôsobuje škodu. Svätý apoštol Pavol sa o tom vyjadruje takto:
“Kto by teda jedol chlieb alebo pil Pánov kalich nehodne, previní sa proti Pánovmu telu a krvi. Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú.” (1Kor 11, 27 – 30)
Nehodné prijímanie Najsvätejšej sviatosti je tiež základom toho, že toľko ľudí stonie od chorôb.
Sv. Kataríne Sienskej, Pán, Boh, povedal: “Najdrahšia dcéra, uváž, že k akému vynikajúcemu stavu je pozdvihnutá duša, keď náležitým spôsobom prijme Chlieb života, Pokrm Anjelský. Pri jeho prijatí je vo mne a ja som v nej, ako je ryba v mori a more v rybe, tak som ja v duši a duša je vo mne, v mori pokoja. V duši je milosť, ktorá v nej zostáva, pretože duša prijala tento Chlieb života (Eucharistiu) v stave milosti; keď sa pominie spôsob Chleba, zanechávam v duši stopu svojej milosti, ako pečať vtlačenú do teplého vosku: keď je pečať vybratá, zostane v ňom jej otlačok. Rovnakým spôsobom vám v duši zostáva moc tejto sviatosti, to znamená vrelosť mojej Božskej lásky a dobrotivosť Svätého Ducha. Zostáva v nej svetlo múdrosti môjho jednorodeného Syna, osvecuje zrak intelektu. A duša je posilnená účasťou na mojej sile a moci, ktorá ju robí silnou a mocnou proti jej vlastnej zmyselnej vášne, proti zlým duchom a proti svetu.”
Istý muž s rakovinou hrtanu sa zúčastnil duchovných cvičení, ktoré viedol kňaz z úvodu tohto článku. Predtým podstupoval najrôznejšie typy liečenia, ale nič nepomáhalo. Na konci duchovných cvičení bol úplne uzdravený a pripustil: “O Boha a o Jeho prikázania som sa nestaral a viedol som hriešny život. Vedel som, že hreším, ale mi to bolo jedno. Chcel som si užívať života a spáchal som všetky možné hriechy.” Z toho vyznania bolo jasné, že rakovina hrtanu je dôsledok hriešneho spôsobu života.
Nemôžem povedať a ani to netvrdím, že keď človek ochorie, tak je to vždy následok hriechu. Mnoho chorôb spôsobujú nehody, mikróby, vírusy a baktérie. Modlitbový liek: Uzdravenie vierou a modlitbou k Ježišovi (Múd 16, 12; Mk 16, 17n). Sviatostný liek: Spoveď a Eucharistia (sv. prijímanie), Sviatosť pomazania chorých (Mk 6, 12n; Jak 6, 14n). Prirodzený liek: Duchovný rozhovor a všetky druhy liekov (Sir 38, 1 – 15). Dôležité je, aby sme dôverovali Ježišovi Kristovi, ktorého prijímame v Eucharistii. Mali by sme vedieť rozlíšiť, že to nie je obyčajný chlieb, ktorý prijímame, ale v tom kúsku Bielej Hostie prijímame celého Ježiša Krista, skutočne a podstatne prítomného. Je to smutné, keď niektorý človek povie, že bol aj na oplátke. Raz jeden mladík neďaleko kostola ma hlasnejšie oslovil: farár, aha krv kristova a začal piť z fľaše víno. Chudák, nevedel, že čo v tej chvíli hovorí. Veľmi ma to zabolelo. Povedal som mu, aby sa prestal rúhať. Iný mladík mi na hodine náboženstva povedal, že vy si naozaj myslíte, že v tej trápnej hostii je prítomný Boh?! Chodil k nejakým nekatolíkom na prednášky a tí im tam narozprávali všelijaké veci. Pričom tento chlapec bol v príprave na birmovku.
Nie je v mojom zámere, aby som niekoho posudzoval alebo súdil. Také nechcem robiť. V Biblii, konkrétne v Liste Galaťanom je napísané: “Nemýľte sa: Boh sa vysmievať nedá. Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život.” (Gal 6, 7-8)
Pred pár dňami mi jeden päťdesiatnik začal hovoriť do telefónu, že chodíte do kostola a spovedáte sa a potom zase robíte to isté a znovu prídete na spoveď a všetko sa vám zmaže a potom zase robíte zlo. Nikto z nás, ktorí chodíme pravidelne na svätú spoveď, to tak nechce. Nejdeme na spoveď s tým, že po spovedi chceme v tom pokračovať ďalej, teda páchať tie isté hriechy. Urobili sme rozhodnutie, že ich už viackrát neurobíme. A mysleli sme to úprimne a skutočne. To, že sme po čase upadli znovu do toho istého hriechu, to je slabosť (žiadostivosť), ktorá nás znovu začala opantávať. Je nám to ľúto. Ako dieťa povie rodičom, že už im bude poslušné a za niekoľko dní im začne opäť odvrávať a neposlúchne ich. Predsa sa ho tí rodičia nezrieknu. My sme takí biedni ľudia, ale je vidieť aj určitý pokrok, predsa niektoré hriechy sme prestali páchať. A postupne sa to vylepšuje, až napokon dozrejeme k tomu, aby sme skrze milosť dosiahli cieľ našej viery – spásu duší. Dajme si však záležať na tom, aby sme sväté prijímanie – Eucharistiu neprijímali svätokrádežne. Ťažké hriechy nestačí oľutovať v úkone kajúcnosti na začiatku svätej omše, z tých sa treba vyznať vo sviatosti zmierenia. Až potom, patrične disponovaní, môžeme pristúpiť k svätému prijímaniu.
Pridaj komentár