Policajná práca ma bavila a bol som tým úplne nadšený, lebo sme v náplni práce cvičili v posilovni, často sme trénovali streľbu, relaxovali v bazéne a mali motorizované hliadky v Bratislave. Občas sa stretnem s niektorým mojím bývalým kolegom z práce a dáme reč. Spomínam si, ako mi kolegovia dohovárali pred nástupom do kňazského seminára, že to tam nevydržím, aby som to nerobil, lebo mám vžitý iný štýl života. A ty nie si homosexuál, hovorili mi. Mali takú predstavu, že sú v seminári zväčša inak orientovaní muži. Volanie ku kňazstvu bolo vo mne silné a s veľkou radosťou som nastúpil do kňazského seminára na šesťročnú formáciu. Nie je to krátke obdobie, ale ubehlo to dosť rýchlo. V roku 2003 navštívil kňazský seminár v Badíne pápež Ján Pavol II.. Niektorých policajtov, ktorí v Badína dohliadali na bezpečnosť pápeža, som osobne poznal a boli veľmi prekvapení, keď ma videli v čiernej reverende. Vďaka Pánu, Bohu, že som bol o rok na to, vysvätený za kňaza. A som šťastným kňazom až do teraz. V rámci nedele Dobrého Pastiera, mimochodom bude zajtra, sme ako bohoslovci navštevovali farnosti, rozprávali sme sa s farármi a s ľuďmi vo farnosti. Mali možnosť sa nás čokoľvek spýtať a boli to také milé stretnutia. Mňa sa väčšinou pýtali, že ako sa môže z policajta stať kňaz.
Sám som si to nevedel predstaviť niekoľko rokov, no vidíte, možné to je. Mali sme dobrých predstavených v seminári, ktorým som nesmierne vďačný za ich pomocnú ruku, ktorú mi podávali. Samozrejme, že niekedy sa vlúdilo aj znechutenie z niečoho, ale s pomocou Božou sa to prekonalo a bolo dobre. Všetci tí, ktorí sme boli v seminári, sme boli tiež len ľuďmi z mäsa a kostí. Keď sme sa aj pre niečo poškriepili, tak sme sa aj udobrili. Je to niečo podobné ako medzi súrodencami. Seminár bol pre mňa veľmi dobrou školou a mnohé veci, ktoré som doposiaľ nepoznal, som sa práve tam naučil. Človek sa tam cvičí v pokore, v poslušnosti a v iných čnostiach. A čnosť vytrvalosti je tiež veľmi dôležitá. Myslím teraz vytrvať v dobrom až do konca. Pýcha je veľkým nepriateľom ľudstva. A keď sa ona votrie do života človeka, tak potom človek naozaj môže páchať hriech na hriech. A dokonca sa hriechmi aj vystatovať. Aj kňaz, keď sa prestane modliť, žehnať, kázať, tak za tým vidieť stopy pýchy. Potom nie je ďaleko do veľkého pádu. Žalmista to veľmi dobre vedel, preto povedal: …”a svojho služobníka zachráň od pýchy, aby ma neovládala. Tak budem bez škvrny a čistý od veľkého hriechu” (Ž 19, 14).
Stalo sa mi to, že niekto mi povedal alebo mi prišla taká sms-ka, či mail, že som nemal byť vysvätený za kňaza. Dlhých 28 rokov mi to neprišlo ani na rozum. Prišlo však také silné volanie, a povedzte mi, čo som mal robiť. Neodpovedať na to. Bol by som šťastnejší, ako policajt na výsluhovom dôchodku. Určite nie. Ani doma o tom nevedeli. Prvý krát sa to dozvedeli, keď už som bol prijatý do seminára. Za mesiac a pol uplynie dvadsaťdva rokov od moje kňazskej vysviacky (19. jún). Do smrti budem ďakovať Pánu, Bohu, za tento dar, za túto milosť. “Stále som však slabý. Som priepasťou biedy.” – sú to slová z Denníčka svätej Faustíny, použil som ich, lebo sa ma týkajú. Či už je človek vysvätený za kňaza alebo pracuje ako policajt, údržbár, alebo robí niečo iné, všetci sme len hriešnici. Všetkým nám dáva Pán Ježiš čas na opravdivé pokánie, milosť a útechu Ducha Svätého a vytrvalosť v dobrom až do konca. Bez jeho pomoci nedokážeme nič užitočné urobiť. A keby sme aj niečo dobré vykonali, ale nemali by sme lásky, nebolo by nám to osožné. Len láska dáva našim skutkom hodnotu.
Kiežby nám Pán Ježiš dal nové kňazské a rehoľné povolania. Kto v sebe z mužov zakusuje silné volanie, tak by mal odpovedať a ísť do seminára. Slabosť, neslabosť, hriešnosť, nehriešnosť, keď Vás Pán volá odpovedzte mu, prosím. “Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných” (1 Kor 1, 27).
Ďakujem Vám za modlitby, milí čitatelia, a ďakujem Pánu, Bohu, za každého jedného z Vás, že ste. Pane Ježišu Kriste, prosíme ťa, zmiluj sa nad nami a spas nás.
Minule som bol v Bazilike v Šaštíne (viď foto). Mária, naša Matka, vidí nás, svoje deti, a to nie tak očami, ako srdcom a láskou; to je jej ustavičná pomoc.
Pridaj komentár