Vo veku 26 rokov som začal chodievať do kostola na svätú omšu aj v týždni. Vrátil som sa domov z púte zo Svätej zeme a odvtedy som tak inak začal vnímať svätú omšu, ako doposiaľ. Začal som viac počúvať to, čo kňaz hovorí, jeho kázanie a vlastne všetko od úvodu až po koniec svätej omše. A keď sa po svätej omši konala Adorácia (poklona), tak som zotrval na poklone a modlil som sa s kňazom a s veriacimi. Priúčal som sa novým veciam v živote.
Vždy ma to rozosmeje, keď si na to spomenie, ako som sa na ulici pred domom pozdravil s mojím rómskym dobrým kamarátom, ktorého sme volali v dedine Čurko, a jeho prvé slová boli: “Jaro, počul som, že ťa osvietilo.” To akože máš odkiaľ, spýtal som sa ho. No, chlapi v krčme hovorili. No nerozosmialo by vás to.
Nehovorím, že som pred púťou do Svätej zeme nemal vieru, mal som vieru, ale moje kresťanstvo bolo len na povrchu moje pokožky. Nerozumel som sviatostiam.
Prišla však milosť do môjho srdca. Niekto mi to zrejme vymodlil a začal som aj Cirkev inak vnímať. Keby sa ma vtedy niekto spýtal, že kto je pápežom, nepovedal by som nič, lebo som to nevedel.
Začal som sa modliť svätú omšu. Sústredene som počúval modlitby kňaza, čítania, jeho kázeň a prijímal som Telo Kristovo. Viem, že to všetko bola a je milosť, nezaslúžený dar. Preto sa snažím ľudí chápať, ktorí to majú tak, ako ja predtým. Sú veci, ktoré my nevieme ovplyvniť tak, že keď niečo múdre povieme a hneď sa tak stane, ako si to my prajeme. Keď nás hriešnikov, Pán, Boh, aspoň v niečom vypočuje, ako dobre nám to padne. Všetko je v rukách Božích, a to si musíme plne uvedomovať. Sami od seba nedokážeme ani svoju dušu pozdvihnúť k Bohu. Vo Svätom Písme čítame: “Myslite na to, čo je hore.” A vie to niekto z nás sám od seba! Čo povedal Pán Ježiš svätej Faustíne: “Vedz, že sama od seba nič nezmôžeš” (Den. 639). “Dokonca ani moje milosti nie si schopná prijať bez mojej zvláštnej pomoci” (Den. 738).
A tieto jej slová (sv. Faustíny) sa ma hlboko dotýkajú, lebo sa v nich vidím: “Ježišu nenechávaj ma samotnú (…). Ty, Pane, vieš, aká som slabá. Som priepasťou biedy, som sama ničota, tak čo bude na tom zvláštne, ak ma necháš samú a padnem (Den. 1489). Takže, ty, Ježišu, musíš byť stále pri mne, ako matka pri slabom dieťati – ba ešte viac” (Den. 264).
Raz tak ktosi nahlas povedal, že keď mladý človek chodí do kostola, tak len preto, že je vážne chorý alebo má nejaké iné ťažkosti v živote. Všeličo sa narozpráva medzi ľuďmi. Áno, môže to byť niekedy pravda, že keď na človeka padne choroba, tak Pán, Boh, mu je vtedy bližšie. Aj keď predtým, kým bol zdravý, veľmi sa k Bohu neutiekal. Mal všetko a tak ho veľmi nepotreboval. Pán, Boh, nás však prijíma takých, akí sme. Z pohľadu človeka je bezmocnosť voči chorobe, osudu, zlobe a sile mocných trýznivá. Bez viery v Boha je bolesť nepochopiteľná. To je údel Cirkvi, ktorá dokazuje svoju pravdu mučeníckou krvou. To sú obety nevinne trpiacich. Kríž veriacich je prameňom požehnania pre všetkých ľudí celého sveta. V druhom storočí nášho letopočtu povedal Tertulián: „Krv mučeníkov je semenom nových kresťanov.“
O mojej biede, o biede kohokoľvek z ľudí by sa dalo toho veľa napísať, či povedať, a niektorí ľudia by to možno aj chceli vedieť zo zvedavosti alebo len preto, aby nás mohli ponižovať a potupovať, sú to citlivé veci, ktoré bolia a zraňujú, ale je tu Ježiš Kristus, stále je s nami a neopustí nás. Aj keď ľudia asi áno. Povedia komukoľvek: Zaslúžiš si, aby si trpel a bol potupovaný, či nenávidený. Nemôžeš byť ďalej s nami. Ježiš však chce byť stále pri nás a s nami. On nepozerá na nás očami ľudí. To by sme už boli dávno zatratení. On nám vždy odpustí naše pády, keď ho prosíme o túto milosť so skrúšeným a pokorným srdcom. Ľudia si pamätajú niektoré veci a možno nám niečo z toho do smrti neodpustia. Ale keď sa úplne otvoria Ježišovi Kristovi, tak to napokon urobia. Každý človek je priepasťou biedy. Prosím Vás, milí čitatelia, o modlitbu. Ďakujem Vám.
Pridaj komentár