On nezabudne

Sadám do auta s jasným cieľom breznianska nemocnica. Návšteva ťažko chorého pacienta. Už si presne nepamätám, ktoré poschodie to bolo. Ale to nie je dôležité. Pred dverami s nápisom “Interné oddelenie muži” ma čakali dve pokrvné sestry. Myslím, že už boli v dôchodkovom veku alebo ..neviem to odhadnúť. Ako kňaza ma už poznali  a tešili sa, že som prišiel teraz, keď aj ony sú ešte v nemocnici. Jedna z nich sa so mnou telefonicky skontaktovala, ešte keď som bol na svojej fare a informovala ma o svojom bratovi, ktorý je ťažko chorý a túži pred smrťou prijať sviatosti Cirkvi. Tak som išiel hneď, lebo človek nikdy nevie čo sa môže stať. V breznianskej nemocnici ma dobre poznajú a rád som tam často chodieval.  Otvoril som vstupné dvere na interné oddelenie a po tichu sme vošli dovnútra. Pozdravil som službu  konajúce sestričky a  poprosil som ich o dovolenie navštíviť na izbe ťažko chorého pacienta. Súhlasili a sestry ma zaviedli k svojmu bratovi na izbu. Jeho posteľ bola hneď pri okne. Predstavil som sa, že som kňaz a začali sme sme spolu komunikovať. K rozhovoru sa pridali aj milované sestry a ich slová sprevádzali slzy lásky k trpiacemu bratovi. Stal som sa svedkom objatia krásnej súrodeneckej lásky. Videnie, akého sa mi dostalo a slová lásky, ktoré som počúval, blahodárne pôsobili aj na moju dušu. Aké je dobré a milé, keď sa súrodenci majú radi. Plne som pochopil, že aká dôležitá je láska medzi súrodencami  a ako je dobre si ju pestovať v každom veku. Aj ja mám súrodencov a máme dobré vzťahy. Síce nie sme spolu často a vidíme sa len niekedy, ale naše stretnutia sú vždy na dobrej úrovni. Potrebujeme sa. A vy! Máte sa radi zo súrodencami, alebo ich už nepotrebujete? Nestrácajme ich lásku, aj keď niekedy môže niečo zaškrípať, ale čo bolí, to aj  prebolí. Nie! Aj súrodenecká láska má v sebe Božie požehnanie. Potom sme zostali v izbe len my sami, ja a trpiaci veriaci brat. Vypočul som  jeho spoveď a udelil som mu  rozhrešenie na odpustenie hriechov. Následne z mojich rúk prijal sviatosť pomazania chorých a po modlitbe Pána prijal Eucharistiu, živého Krista v bielej Hostii. Chvíľu sme sa ešte spolu nahlas modlili a pred odchodom som mal na neho  jednu prosbu, ktorú som s bázňou aj vyslovil: “Poprosil som ho, že keď zomrie, aby na mňa nezabudol a prihováral sa za mňa hriešnika u Pána Ježiša v Jeho kráľovstve.” A on na to: “Ako by som mohol na vás zabudnúť, veď cez vás prišlo ku mne Otcovo odpustenie, pomohli ste mi a mohol som prijať Pána Ježiša v Eucharistii, ako by som ja mohol na vás zabudnúť.”

To neboli prázdne slová. Strom poznať po ovocí. Viac vám už nepoviem. Je krásne žiť a umierať s Kristom.

O niekoľko dní, myslím, že to bola sobota a krátko pred obedom mi zazvonil mobil. Prosím, ozval som sa. Volal pán dekan, že či by som im vo farnosti nepomohol s pohrebom. Povedal mi, že sa jedná o pohreb dôchodcu z ich farnosti, ktorý bol zaopatrený sviatosťami. Súhlasil som, veď treba pomáhať, pokiaľ sa dá. Pohreb bol o 13.00 hod. Nemal som veľa času na prípravu, ale s Božou pomocou  človek stíha aj “nemožné.”  Ak človek niečo zanedbá z lenivosti a odkladá prípravu na neskôr. Nakoniec nestíha. Potom sa môže stať, že začne tárať. Odišiel som z fary na miesto, kde sa mal konať pohrebný obrad. Len čo som tam prichádzal, všimol som si, že je tam veľa ľudí. Dve ženy sa pohli smerom ku mne. Až, keď sa priblížili spoznal som ich tváre, ale nevedel som ich hneď zaradiť. Tak vás poslali? Ako dobre. Až potom som si uvedomil, že ja vlastne idem pochovávať ich brata, ktorý zomrel v nemocnici. Toho brata, ktorý mi prisľúbil, že na mňa v nebi nezabudne. Je to možné!; hovoril som si. Pán Boh je tak dobrý, že to takto zariadil aj s pohrebom. Nikto s ľudí lepšie nepoznal jeho dušu ako ja.  V srdci som prežíval radosť, že brat v nebi na mňa nezabudol. Ďakujem ti Bože. Pán dekan s kaplánom sa museli zdržať, aby som ja v deň pohrebu hlboko veriaceho človeka prijal nové milosti pre moju kňazskú službu i život. Druhý kaplán z tej farnosti mal tiež nejaké záležitosti, ktoré vybavoval. Keď ho Pán dekan zháňal, nemal zo sebou mobil. Náhoda neexistuje.

Pre niekoho to môže byť “slabý príbeh,” ale ja na tých ľudí, brata a sestry nikdy nezabudnem. Sväté Písmo nás povzbudzuje k tomu, aby sme poslúchali Cirkev a jej predstavených a dobre si všímali aj koniec ich života, aký bol. Umierali vo viere, v pokoji a láske. A dosvedčujem, že aj mnohí jednoduchí veriaci odchádzajú domov v Kristovom pokoji, ako aj tento brat. Tak chcem aj ja odísť z tohto pominuteľného sveta. Pokiaľ budem žiť budem prijímať sviatosti Cirkvi a keď príde moja hodina, pôjdem domov rýchlo,  v pokoji a v láske.

Viem, že brat, ktorí na mňa v nebi nezabudne žil jednoduchým životom. Vieru si zachoval v jednoduchosti a kráse. Odmenou pre oboch bolo naše vzájomné  stretnutie v nemocnici. Zo stretnutia sme neodišli naprázdno. Žijem na ulici, na fare, v škole, v prírode, v práci, v nemocnici a pod. A stretávam sa s ľuďmi. Celý život je vlastne o stretávaní sa s ľuďmi. Aj evanjelium je o stretávaní sa s ľuďmi.  Sú stretnutia na ktoré nikdy nezabudnem a vždy prídu aj nové. Nielen viera nás spája, ale aj nádej, no predovšetkým láska.

Kto vytrvá  do konca bude spasený. Kristova láska nás ženie dopredu. Amen.

5.00 avg. rating (98% score) - 3 votes
Uverejnené v Svedectvá
Jeden komentár pre “On nezabudne
  1. Maria z Liptova píše:

    Krasny zivotny pribeh este s krajsim koncom. Zehnam Vam pan Jaroslav. “On nikdy nezabudne”.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Prekvapenie pre teba
Dnes je utorok 20. august 2019
Meniny má Anabela
Modlitby k rôznym prí­ležitostiam

Cirkevný kalendár:

Bernard, opát, uč.C.
spomienka
Liturgické čí­tania na dnes
Modlitba breviára na dnes
Archí­v článkov
Myšlienka dňa:
Láska vie zo všetkého ťažiť, z dobrého i zlého, čo vo mne nájde,a všetko premeniť v seba.
(sv. Ján z Kríža)