Sv. Vincent z Pauly hovorí: “Keď Boh niekomu začne prejavovať dobrodenia, prejavuje ich až do konca.” Preto Mária povedala, že On vždy pamätá na svoje milosrdenstvo.
Všade tam, kde sú ľudia objavuje sa aj nespokojnosť. Vždy je pre niekoho zima pristudená a zase prihorúce leto, niekomu je priveľa dažďa a málo slnka, iným je to zase naopak. Keby sa malý chrobáčik sťažoval na horu, že je privysoká a on sa má na ňu vyštverať, bolo by to smiešne. Keď sa však človek, takisto Boží tvor, odkázaný so všetkým na svojho Stvoriteľa začína sťažovať na Boha, to nám už nie je smiešne, ale hlúpe to je. Môže sa aj nám niekedy zdať, že v Božích plánoch nie je niečo v poriadku. Takto nás môže pomýliť nešťastie, strata drahej osoby, choroba a utrpenie…
Koľkí ľudia dnes s odporom povedia, prečo sa na toto Boh díva. Ako sa máme vo viere v takejto situácii zachovať?! Všetci vkladajme maximálnu snahu do toho, aby život okolo nás bol znesiteľný a pekný. Nevyhovárajme sa na to, že je už raz taká doba. To je blud. Veď tú dobu tvoríme my všetci. Každý sa pričiňme o to, aby okolo nás bolo lepšie. Aby sme si viac boli bratmi. To znamená, že už nebudeme na niekoho škaredo zazerať a ubližovať mu. Pozdraviť človeka na ulici nech je naša milá povinnosť. Niekedy na ľuďoch vidíte, že evidentne o to ani nestoja. Sú zakuklení sami v sebe. Rodina múdrych veriacich sa však vždy bude usilovať o to, aby bolo medzi nami vo farnosti viac duchovného slnka. „Blahoslavení tí, čo šíria pokoj, lebo ich budú volať Božími synmi.“ (Mt 5, 9) Prinášajú pokoj trpiacim, chorým a nešťastným.
A keď predsa utrpenie nepoľaví, myslime na to, že bôľ treba zveriť nebesiam. Niekedy musí byť duša skyprená utrpením, ako pôda pluhom, aby priniesla úrodu. Ani architekt neotesáva kamene, ktoré sú na nič a nebude ich potrebovať. Majster kameňov, veľký umelec, otesáva iba tie kamene, s ktorými chce vytvoriť krásne umelecké dielo. Ak nás Boh niekedy cvičí, tak to nie sú žiadne tresty, to je Jeho veľký záujem, aby sme takto otesaní, aj s ťažkosťami života išli priamo k Nemu. Svätí tomuto rozumeli, preto nelamentovali, ale prijali Božie ponuky s radosťou.
Sv. František Saleský hovorieval s úsmevom na tvári: “Nikdy sa necítim tak dobre, ako vtedy, keď sa cítim trošku zle. Mám čo Bohu odovzdať.”
Keby šomranie a nariekanie bolo oprávnené, Mária by mala na to najväčšie právo. Mohla by povedať asi toto: Bože, Ty chceš, aby som bola Matkou Mesiáša, ale jedine vtedy súhlasím, ak mi na to pripravíš primerané podmienky. Žiadna núdza, žiadne utrpenie. Len samé šťastie. To je tá naša reč. To je naše myslenie. Mária však povedala, nech sa stane Božia vôľa vo všetkom. Aj v tých spôsoboch, ktoré budem musieť prežívať a nebudem im hneď rozumieť. Veru nemala to ľahké. Vo všetkom však spolupracovala s Božou milosťou. Naplno dôverovala Bohu, nikdy nemala ani najmenšiu pochybnosť. Máme v Matke nádherný príklad. Napodobňujme ju. Boh vedel, že jej tituly, ako Matka Sedembolestná, Kráľovná mučeníkov, Tešiteľka trpiacich, Útočište hriešnikov, potešia mnohých, ktorí trpia s vierou. Amen.
Pridaj komentár