Po niekoľkých rokoch sa kamarát v meste stretol so svojim bývalým spolužiakom, zo strednej školy. Sadli si niekde do kaviarne a spolužiak mu medzi rečou oznámil aj to, že o mesiac bude mať svadbu. Nakoniec prišlo aj k tomu, že ho na tú svoju svadbu aj pozval a dokonca aj k svadobnému stolu. Nemám tu pri sebe oznámenie s pozvánkou k svadobnému stolu, ale moje slovo platí, hovoril mu. Keď už nastal deň svadby a po sobáši v kostole sa dostavil na miesto, kde sa konala svadobná hostina, tak ho tam čakalo nemilé prekvapenie. Totiž každý z pozvaných hostí mal už dopredu rezervované, určené miesto, kde kto bude sedieť. No jeho meno a priezvisko v zozname nefigurovalo. A pripadalo mu to nanajvýš nevhodné ísť za ženíchom a spýtať sa ho, že za ktorý stôl si má sadnúť. A tak sa pobral domov. Na ulici si tak v duchu hovoril: “Pane, Bože môj, dúfam, že Ty na mňa nikdy nezabudneš. Stalo sa, že kamarát na mňa zabudol, ale to sa nám ľuďom stáva, že popri tomu všetkému zabudneme na to, čo sme sľúbili. Mrzí ma to, ale nehnevám sa. Dúfam, Pane, že na svadobnej hostine v nebi bude zapísané moje meno.”
Sedemdesiati dvaja sa vrátili natešení k Pánovi Ježišovi a hovorili mu: “Pane, aj zlí duchovia sa nám poddávajú v tvojom mene!” On im povedal: “No neradujte sa z toho, že sa vám poddávajú duchovia, ale radujte sa, že sú vaše mená zapísané v nebi.”
Dúfajme, drahí bratia a milé sestry, že naše mená sú zapísané v nebi. S vďačnosťou v srdci, Bože, tvoje dietky. Amen.
Pridaj komentár