Sv. Vincent z Paoly hovorí: „Keď Boh niekomu začne prejavovať dobrodenia, prejavuje ich až do konca.“
Panna Mária povedala, že Boh pamätá vždy na svoje milosrdenstvo.
Všade tam, kde sú ľudia, objavuje sa aj nespokojnosť. Vždy je pre niekoho zima pristudená, a zase prihorúce leto, niekomu je priveľa dažďa a málo slnka, iným je to zase naopak. Keby sa malý chrobáčik sťažoval na horu, že je privysoká a on sa má na ňu vyštverať, bolo by to smiešne. Keď sa však človek, tak isto Boží tvor, odkázaný so všetkým na svojho Stvoriteľa začína sťažovať na Boha, to nám už smiešne nie je, ale hlúpe to je. Vidíte, ako veľmi sa podobáme na Izraelitov zo Starého zákona. Môže sa nám niekedy zdať, že v Božích plánoch s nami nie je niečo v poriadku. Takto nás môže pomýliť nešťastie, strata drahej osoby, choroba a utrpenie.
Koľkí ľudia vtedy s odporom povedia, prečo sa Boh na toto díva. Ako sa máme vo viere v takejto situácii zachovať. Všetci vkladajme maximálnu snahu do toho, aby život okolo nás bol znesiteľný a pekný. Nevyhovárajme sa na to, že je už raz taká doba. To je blud. Veď tú dobu tvoríme my všetci. Každý sa pričiňuje o to, aby okolo nás bolo lepšie. Aby sme si viacej boli bratmi a sestrami. Aby sme na seba nezazerali a neubližovali si. Aby bolo viacej duchovného slnka. A keď predsa utrpenie nepoľaví, myslime na to, že bôľ treba zveriť nebesiam. Veď utrpenie má vykupujúcu úlohu. Niekedy musí byť duša skyprená utrpením ako pôda pluhom, aby priniesla úrodu. Ani architekt neotesáva kamene, ktoré sú na nič a nebude ich potrebovať. Majster kameňov, veľký umelec otesáva iba tie kamene, s ktorými chce vytvoriť krásne umelecké dielo.
Ak nás Boh niekedy cvičí, tak to nie sú žiadne tresty, to je jeho veľký záujem, aby sme takto otesaní, aj ťažkosťami života, išli priamo k nemu. Svätí tomu rozumeli, preto nelamentovali, ale prijali Božie ponuky s radosťou.
Sv. František Saleský hovorieval s úsmevom: „Nikdy sa necítim tak dobre, ako vtedy, keď sa cítim trošku zle.“ Mám čo Bohu odovzdať. Keby šomranie a nariekanie bolo oprávnené, Mária by mala na to najväčšie právo. Mohla by povedať asi toto: „Pane, Ty chceš, aby som bola Mesiášovou matkou, ale prosím ťa, priprav mi na to primerané podmienky.“ To je tá naša reč. To je naše myslenie. Aj ona to mohla takto robiť. Ale nie. Povedala nech sa stane Božia vôľa a vo všetkom. Aj v tých spôsoboch, ktoré budem musieť prežívať a nebudem im hneď rozumieť.
Vieme dobre, že aké tie podmienky mala ona: porodila v maštali, a či Boh nemal dostatok síl na to, aby zastavil zlobu Herodesa. A predsa Mária musí utekať aj s malým Ježišom a Jozefom do cudziny, do Egypta. Taká strata a hľadanie Ježiša za tri dni, vieme o tom, prešla s Jozefom všetky známe miesta, nebolo im všetko jedno, čo keď mu niekto ublížil alebo ho niekto uniesol. Ďalší prípad, nemohla aj ona zomrieť skôr, aby sa nemusela dívať na Kalvársku tragédiu a stretať na nej zakrvaveného Syna. Bola by ušetrená toľkého bôľu. A predsa to všetko sa stalo práve opačne. Toto mohla Mária vyčítať Bohu, keby bola zmýšľala tak, ako my. Ona však zmýšľala ako Boh. To je nádherný materský príklad. Učme sa od Márii, veď sme v jej škole. Boh vedel, že jej tituly ako Sedembolestná matka, Kráľovná mučeníkov, Tešiteľka trpiacich, potešia mnohých, ktorí trpia s vierou. (čerpal som z prednášky otca biskupa Rudolfa Baláža)
“Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.” Kto to povedal? Pán Ježiš. Urobme tak a chváľme Pána.
Pridaj komentár