Som ateista – neverím v Boha.

SOM ATEISTA – NEVERÍM V BOHA . Skúsil som tak v myšlienkach pripustiť to, že by som bol ateistom. Čo by asi bolo zmyslom mojej pozemskej existencie! Zrejme to, čo mi hovoria moji neveriaci kamaráti: Ja sa chcem mať dobre tu a čo bude po smrti, tak to ma nezaujíma. Pozorujem život na zemi a páči sa mi. Dokonca som si kúpil šteniatko nemeckého ovčiaka a tiež vtáčika – kanárika. A tak som začal ešte viac uvažovať. Ja musím zomrieť – to je osud. Rovnako umierajú veriaci, ako aj neveriaci. Nikto z nás nevie, že kedy presne zomrie. Môže to prísť rýchlo do roka a do dňa, ale môžem žiť ešte veľmi dlho. Keď zomriem, pochovajú ma. Zomrie, či uhynie môj vlčiak alebo aj môj kanárik – zaniknú ako ja? Po smrti to máme so zvieratami rovnaké! Zanikneme v ničote. Ja som v smrti na tej istej úrovni ako môj pes, či kanárik. Toto nemôže byť pravda. Keď vidím napr. človeka so psom, tak to nie je to isté! Pes je menej ako človek. Zvieratá nemajú svojich „veterinárov“, napr. keď sa mi pes priotrávil, on by sa z toho sám nepozviechal, musel som ho zobrať k veterinárovi – k človekovi. Ak by som ho zobral k inému psovi, akoby mu ten pomohol? Človek vie pomôcť chorému zvieraťu. Človek vie pomôcť chorému človeku. A človek je skutočne vrcholom stvorenia a len o niečo menší je od anjelov. Anjeli sú však duchovné bytosti, nemajú telo. Človek má rozum na rozdiel od zvierat. Nechcem byť neveriacim človekom, žiť len pre túto zem a nemať nádej na večnosť. Je tu Ježiš, Syn Boží, ktorý sa stal človekom. Prešiel si tým ľudským, dokonca aj smrť zakúsil. V poslušnosti sa Bohu Otcovi podriadil vo všetkom. Svojim životom nám zjavil, že pre neho je každý človek dôležitý. Aj ja, aj Ty. Nemal toho veľa, dokonca ani hlavu nemal kde skloniť. Chytil ma za srdce a nepustím sa ho. Obohatil ma svojou chudobou, večný Boh.