Jn 20,3-10
Predstavme si len napätie tých, čo videli prázdny hrob ako prví- a porovnajme ho s ochabnutosťou a apatiou, s akou my hovoríme o našom hrobe a o tom, čo očakávame alebo neočakávame za ním.
Tak podobne si to teraz premietnime do svojich vlastných perspektív. Predovšetkým, či náš budúci hrob nie je pre nás smutnou, uzavretou záležitosťou – či v nás jeho predstava vytvára napätie, zvedavosť, očakávanie a hoci aj obavy – ako ich vytvárala predstava prázdneho hrobu vtedy na Kalvárii.
Či nám nedá pokoja zvedavosť na tajomstvo, o ktorom raz budú hovoriť naše prázdne hroby… Či nás vzrušuje očakávanie riešenia najväčšej neznámej nášho života, ktorá presahuje až do večnosti, do tajomného druhého sveta, o ktorom by sme nemali ani poňatia, keby nám nebol o ňom hovoril Ježiš.
Tu nejde o špekulatívne dokazovanie, či existuje alebo neexistuje posmrtný život. Tu ide o túžbu po tomto živote, ktorá už sama o sebe všetko prehodnocuje.
Ak naň budeme vedieť naozaj čakať, ako očakávame príchod niečoho celkom nového, čo má znamenať v našom živote totálny prelom v myslení, v láske i v šťastí – potom spoznáme a skúsime, aké jasnejšie, čistejšie a krajšie sa stane všetko už tu, na tejto strane hrobu.
Pre tieto dni je najdôležitejšie, aby sme v sebe vytvárali takúto dispozíciu a vkladali ju do rozličných pochodov, ktorými sme stvárňovaní – i do veľkej nádeje, ku ktorej sme povolaní.
Autor: Jozef Porubčan SJ
