Čo si o tom mám myslieť!
Zakúsili ste to už aj vy? Možno, že v tom okamihu je myseľ vášho známeho niečim dôležitým zaujatá a preto nereaguje na Váš pozdrav. Aj to sa stáva. No často však takáto reakcia býva úmyselná.
Zo seminára mám takú zvláštnu skúsenosť. Pod jednou strechou sme bývali všetci bohoslovci, od prvého až po šiesty ročník. Často sme sa stretávali na chodbách, na schodišti, vonku a pod. Keď ako prvák som stretol na chodbe šiestaka, teda už diakona a pozdravil som ho, on sa mi jednoducho neodzdravil, mlčal. Bol som z toho nemilo prekvapený. Samozrejme, nie všetci šiestaci sa so mnou nezdravili, len niektorí. Nevedel som si to vysvetliť, ale nechal som to tak.
O niekoľko rokov neskôr som bol vysvätený za kňaza aj ja. A tak pri jednej príležitosti som sa už dotyčného kňaza, ktorý ako šiestak v seminári sa mi neodzdravil, že prečo sa tak správal. Jeho odpoveď: vieš, bol si len prvák, šesť rokov pred sebou a nie všetci zvládnu prípravu na kňazstvo. Zvláštna filozofia tohto spolubrata ma zaskočila, ale aspoň bol úprimný.
Istý profesor teológie sa mi skoro nikdy v seminári neodzdravil a dokonca už keď ako vysvätený kňaz som sa s nim stretol v meste na ulici alebo niekde na parkovisku, tiež mlčal. Jediný záujem o moju osobu mal iba vtedy, keď niečo potreboval zistiť, aby to potom mohol posunúť ďalej.
Nad toto všetko sa treba vedieť povzniesť. Máme v tom slobodu. Sympatie, krása, vedomosti, tituly, neodpustenie, pýcha urobia svoje.
Čo však hovorí Pán Ježiš: Ak milujete tých, ktorí vás milujú, akú odmenu môžete čakať? Vari to nerobia aj mýtnici? A ak pozdravujete iba svojich bratov, čo zvláštne robíte? Nerobia to aj pohania? Vy teda buďte dokonalí, ako je dokonalý váš nebeský Otec.
Ak sa nám znovu niekto neodzdraví, pozdravme ho aj tak. Ak takýto človek bude potrebovať pomoc – pomôžme mu aj tak. Veď vieme komu sme uverili. Nesprávajme sa ako pohania, ktorí pozdravujú len tých, ktorí im dobre robia alebo tých, ktorých potrebujú v niečom využiť, či zneužiť. Ak si niekto o sebe myslí viac ako treba, tak čo už urobíme. Žiaľ takéto zmýšľanie neobišlo ani mnohých “veľkých” ľudí v súčasnom svete.
Titul pred menom i za menom, peniaze, úspechy dokážu veľmi zaslepiť zrak človeka a naštartovať jeho správanie a činnosť nesprávnym smerom. Je ťažké nestratiť pokoru, ak sa človeku v živote darí a má úspechy. Radšej však budem považovať všetko za odpad, len aby som nestratil pokoru, ktorá je matkou všetkých čností. Bože príď mi na pomoc.
Žehnajme ľuďom a ďakujme Bohu aj za tých ľudí, ktorí nás nemusia – veď nás učia pokore. Mnohí súrodenci, deti voči rodičom, susedia, kolegovia sú vo svojom správaní veľmi zvláštny. Prečo? Tých dôvodov môže byť naozaj veľa, ale ten najhlavnejší je ten, že nám chýba pokora. Čo to znamená. Žijeme vo veľkom nebezpečenstve. Lebo pyšné srdce sa Bohu protiví, len pokorným dáva milosť. Kto nami pohŕda a ani nás neodzdraví, vedzte, že mu určite chýba pokora. Neodsúďme takého človeka, ale modlime sa za neho. Snáď pochopí Božie Evanjelium a zmení svoje správanie a začne sa nám aj zdraviť a odpúšťať nám, keď bude treba. Amen.
Všade tam, kde žijú spolu ľudia sa objavia aj nejaké problémy. Len pokorný človek toho veľa znesie. Pokora by nemala chýbať v žiadnom srdci. Ak však chýba, nijak si nepomôžeme a všetko sa ešte viac skomplikuje. Viem to aj z vlastnej skúsenosti.
Ano je to tak vo svete ako ste to opisal Pan Farar Jaroslav, ja som sa stretla nie raz ani dva krať ale mnoho krať prave s osobami s tytulmi, s tak velkou pokorou ktorou ma ohromili a tieto osoby boli hlbokej viery a tak som poznala čo to je prava mudrosť ktora prameni od Stvoritela a uvediem priklad ked takito prof. mna običajneho človeka oslovyl aby som mu tykala a to bola premna pokora obdivuhodna a tento pan prof. žiaril dennodene laskou a usmevom až nepochopitelnim, bolo to premna velmi prijemne stretavať Ho lebo ma vždy naplnil pozityvnou energiou a mam šťastie že Pan sa postara že mi taketo vzacne osobnosti do cesty posiela som mu zato velmi vdačna ♥