Nikdy nevrav, že si niečo stratil, ale iba že si to vrátil.
Epiktetus
Z duchovných cvičení v kláštore som si odniesol aj túto spomienku: Ani jeden z tamojších rehoľníkov nepovedal “moja” kniha, “môj” televízor alebo “moje” ovocie. Nejaké drobnosti síce označovali v jednotnom čísle, ale čo patrilo spoločenstvu, dôsledne označovali ako “naše”. A toho bolo najviac.
My, ktorí žijeme mimo kláštorných múrov, sa naopak priveľmi horlivo usilujeme o toto vlastnícke “moje”, hoc máme dosť dôkazov, že všetko máme iba zapožičané. Keď je to tak, nemala by naša ruka iba voľne podržať to, čo uchopí? Nemali by sme byť ochotní a pripravení prijaté pustiť a vrátiť? Pre mnohých je ťažké takto vlastniť aj neživé veci.
Nechcú vedieť, že čím pevnejšie zvierajú v ruke piesok, tým viac im z neho medzi prsty uniká. O čo ťažšie môže byť toto vrátenie požičaného, keď ide o drahého alebo dokonca najdrahšieho človeka. Zaiste nikto nebude protirečiť slovám ľúbostnej piesne- ty si môj, ja som tvoja- ale musí si byť vedomý, že láska nám nedáva vlastnícke právo na milovaného človeka. Lebo najmilším slovom lásky nie je “požiadavka”, ale “darovanie sa”.
Či to milujúci vedia, alebo nie, či uznávajú, alebo nie: každé naozajstné odovzdanie sa uskutočňuje s ohľadom na Toho, ktorý sa z nás obetoval, a tým sa tomuto odovzdaniu otvára perspektíva večnosti.
Keď Bohu dávame naspäť to, čo nám dočasne zapožičal, hoci s krvácajúcim srdcom, vkladáme to do jeho večných rúk. Hoci nám poznanie, že všetko, čo považujeme za svoje, je nám dané iba “dočasne”, bolestne zasahuje, predsa máme útechu v nádeji, že tam, kde “Boh zotrie každú slzu a už nebude ani žiaľ, ani nárek, ani bolesť” (porov. Zjv 21,4), už nebude slovo “dočasne”, lebo tam skutočnosť vyžaruje večnosť, teda to, čo je definitívne.
Buď neúnavný v dôvere
a ver: Pán je blízko.
I keď ho očami nevidíš,
srdce vie: On je to.
Keď ho ruky nenachádzajú,
nachádza ho myseľ.
Nejeden musí oslepnúť,
aby uvidel Žiariaceho.
Nejeden musí ohluchnúť,
kým pochopí jeho slovo.
Onemieť, aby uveril:
Boh počuje moju modlitbu.
Blažený život,
ktorý stavia iba na ňom.
Blažený, kto sa mu odovzdal,
blažený, kto mu dôveruje.
Max RÖSSLER
Pridaj komentár