Podpichovať, či nepodpichovať.
V jednej farnosti istý mládenec, vekom už po tridsiatke, veľmi rád chodieval do kostola na sobášne obrady a v kútiku duše stále dúfal, že raz aj on bude stáť pred oltárom so svojou vyvolenou. Keď sobáš skončil, tak zišiel z chóru dolu a kráčal pomaly domov. A tu sem tam ho po ceste aj nejaká tetuška podpichla : “Teraz si ty na rade.” Nepáčilo sa mu to, ale vždy mlčal.
O niekoľko dní neskôr bol vo farnosti pohreb a na cintoríne sa zišla skoro celá dedina. Po pohrebe sa ľudia začali rozchádzať domov a tento starý mládenec si všimol, že sú tam aj tie isté tetky, ktoré ho nedávno podpichovali pri kostole a tak prišiel k nim a spýtal sa ich, že ktorá z nich je teraz na rade. Ukázal prstom na jednu a potom na ďalšiu so slovami: „Ste to vy?” Do smiechu im nebolo. Tento mladý muž sa vynašiel a dá sa povedať, že s prehľadom im to vrátil, ale z tohto príkladu prichádza ponaučenie aj pre nás. Keď niekoho chcem podpichnúť, tak toho človeka musím predovšetkým dobre poznať, aby sa neurazil. Ja som napríklad typ človeka, ktorý veľmi rád podpichuje. Mám rád toho človeka, tak ho podpichnem, keď je nejaká príležitosť. Niekedy to však zle vyhodnotím, lebo si myslím, že aj ten človek ma má rád, no nemal. Niekedy sa viem aj ja sám uraziť, keď ma niekto podpichne.
V Biblii je veľa dobrých pravidiel, ale len jedno z nich ma označenie Zlaté pravidlo:
“Čo chcete, aby ľudia robili vám, robte aj vy im a čo nechcete, aby ľudia robili vám, nerobte ani vy im.”
A tak, keď si ja sám neželám, aby ma niekto podpichoval, tak by som to nemal robiť ani ja inému človeku. Ak však človeka veľmi dobre poznám alebo som práve v takej partii, kde sa všetci veľmi dobre poznáme, tak sa niekedy vieme aj poriadne popodpichovať. Aj sa pritom poriadne nasmejeme. Ale tiež to má svoje hranice a tie sa snažíme neprekročiť. Podpichovať ako farár vo farnosti, radšej si to dobre premyslím, aby som niekoho nechtiac neurazil. No chyby robím aj dnes a potom ma to mrzí. Človek sa bude zodpovedať pred Pánom aj z každého daromného slova. Vyznávajme sa vo sviatosti zmierenia aj z každého daromného a hlúpeho slova. Dávajme si pozor na svoje reči. Aj v nich sa musí odzrkadľovať naša láska k Ježišovi.
Tie slová starého mládenca “Ste to vy?”, teraz na rade, sa každým dňom môžu naplniť v mojom, ale aj v tvojom živote. Každú chvíľu kdesi zvoní umieračik. Teda vždy je niekto na rade. Preto “bdejme,” lebo nevieme kedy príde Pán, respektívne kedy budeme na osobitnom súde (ihneď po smrti).
Pridaj komentár