“Ochotné je moje srdce, Bože, ochotné je moje srdce; Lebo až po nebesia siaha tvoje milosrdenstvo a tvoja vernosť až po oblaky” (Ž 57, 8. 11.).
Povedzme si najprv, že čo je to ochota. Je to pripravenosť vôle pomôcť blížnemu konkrétnym skutkom v každej situácii, ak je to potrebné.
Ako to je však reálne s nami v tejto veci! Všímame si ľudí okolo seba a ochotne im pomáhame, keď vidíme, že potrebujú pomoc alebo ani nie.
A keď už niekto chce odo mňa pomoc, nech ma o to poprosí, pretože nie je mojou povinnosťou pomáhať mu. Mám dosť toho postarať sa o svoju rodinu a nie to ešte pomáhať druhým. A vôbec, konkrétne mne, kto kedy pomohol alebo kto mi niečo dal, keď mi chýbalo to a to? Možno, že ti naozaj ešte nikto nikdy nepomohol v živote? Alebo si ešte nezakúsil nejakú nezištnú pomoc od niekoho, ale to ešte neznamená, že sa máme uzavrieť do seba a nepreukazovať milosrdenstvo svojim blížnym.
Duch milosrdenstva v človeku ide naproti iným a nič za to nečaká. Vidí, že ten človek potrebuje konkrétnu pomoc, tak jednoducho pomáha. Je to v jeho srdci, takýto postoj. Nebojí sa, že pritom niečo aj stratí. Človek, ktorý má ducha milosrdenstva sa sám cíti “zaviazaný” a “pripravený” pomáhať iným a slúžiť im, lebo Kristov Duch ho k tomu uschopňuje, aby bol človekom “pre iných.” Pobádaný Kristovou láskou, vidí okolo seba potrebu dávať sa skutkom, slovom a modlitbou vždy a všade a snaží sa konať dobro.
Formovanie ducha milosrdenstva nie je ľahké. Pravé milosrdenstvo niečo stojí, pretože nie je prirodzené pre našu skazenú prirodzenosť. Ak ho chceme preukazovať, vyžaduje si od nás úsilie, námahu, sebazaprenie, čiže obetu. Duch milosrdenstva si vyžaduje hlbokú vnútornú premenu, akoby zničenie svojho “ja” v jeho najhlbšom vnútri. Duch milosrdenstva sa totiž nemôže zmieriť s pýchou, egoizmom, namyslenosťou, ktoré sú v nás hlboko zakorenené. Potrebujeme uzdravenie, aby sme mohli preukazovať milosrdenstvo.
Ľudia sa často pýtajú, čo majú urobiť, aby sa zbavili egoizmu a vyliečili sa z neho. Radu na túto vec máme vo Svätom Písme: “Nech nik nehľadí iba na svoje vlastné záujmy, ale aj na záujmy iných” (Flp 2, 4). Začnime žiť duchom milosrdenstva, preukazujme autentické milosrdenstvo, len toto je účinný liek na egoizmus. Zabúdať na seba a žiť pre druhých. To pre druhých neznamená len pre členov svojej rodiny. Cvičme sa v týchto postojoch, ktoré vedú ku kladnému zabúdaniu na seba, k životu pre iných a teda k tichosti, pokore, dobrote, trpezlivosti, dobroprajnosti, obetavosti, odpusteniu, zdvorilosti, úslužnosti, ochote atď., toto nám viac osoží, ako telesné cvičenia.
Aj keby niekto chcel zneužívať vašu ochotu a dobrotu, nebojte sa toho. Ten, ktorý vás obdaroval takýmto veľkým darom, Duchom milosrdenstva, to vie a počíta s tým. Vždy sa nájdu ľudia, ktorí chcú najviac vyťažiť len pre seba. A tak sa pretvarujú, klamú a pod. O nich môžeme povedať, že nevedia čo robia. Ale aj ich môže Božia milosť uzdraviť, tak ako to je aj v našom prípade. „Veď to Boh pôsobí vo vás, že aj chcete aj konáte, čo sa jemu páči.“ A keď si dáme ruku na srdce, tak si musíme priznať aj to, že aj my sami sme niekoľkokrát zneužili Ježišovu dobrotu. Povedzte, že tomu tak nikdy nebolo! Žalmista sa modlí: “Ochotné je moje srdce, Bože, ochotné je moje srdce; Lebo až po nebesia siaha tvoje milosrdenstvo a tvoja vernosť až po oblaky” (Ž 57, 8. 11.).
Ochotní ľudia “strácajú” svoj život pre druhých, lebo im slúžia (napr. 24-hodinová starostlivosť o chorých na lôžku). Reálne povedal lekár dcére, ktorá sa doma stará o svoju chorú ležiacu matku, že kedy ona bude žiť. Veď vaša matka môže takto žiť na lôžku ešte ďalších desať rokov a vy potom kedy budete žiť. Prečo ju nedáte do penziónu, veď tam sa o ňu postarajú a vy budete mať predsa len voľnejší život. Nikdy sa nad tým takto nezamýšľala a vyrušilo ju to. Je to obeta postarať sa o chorých doma a je to záslužná obeta. Mnohí ľudia sú veľmi ochotní prijať aj takúto obetu a vyslovujem všetkým úprimné ďakujem. V nebi budú ich duše žiariť krásnym jasom. Posilni našu vieru, Pane Ježišu, daj nám väčšiu vieru. A nech nám nikdy nechýba ochota slúžiť ľuďom a ako Tebe samému, chceme slúžiť im. A keby sme aj život “stratili” pre službu blížnym, nič to. Bezhraničná dôvera človeka v Ježiša Krista bude veľmi odmenená. Tomu ver. Keď sa nám aj podarí niečo v živote stratiť, tak len nech to nie je táto dôvera. Strážme si ju ako zrenicu oka. Respektívne, vždy dôverujme Kristovi, za každých okolností. Vytrvajme v konaní dobra až do konca, aby sme získali prisľúbenie.
Duchu Svätý, Pane, prosíme ťa o pomoc, nech nesieme v živote Tvoje ovocie, ochotne slúžiť druhým ľuďom a nech tu za to nič ani nečakáme. Roznecuj v našich srdciach lásku, aby sme tak konali všetko s ňou a hľadeli na trpiaceho človeka, ako na samotného Ježiša Krista. Amen. Ďakujeme ti, Duchu Svätý a milujeme Ťa. Pomáhaš nám žiť denno denne s milosťou, respektívne nám ju dávaš, aby sme niesli Tvoje ovocie v živote a dosiahli večný život. Amen.
S prianím všetkého dobrého od Pána Váš brat Jaroslav.
Pridaj komentár