Otázka Jána Krstiteľa:
O tom všetkom priniesli Jánovi zvesť jeho učeníci. Ján si zavolal dvoch zo svojich učeníkov a poslal ich k Pánovi s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Keď muži k nemu prišli, povedali: „Poslal nás k tebe Ján Krstiteľ a pýta sa: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Práve v tú hodinu uzdravil mnohých z neduhov, chorôb a od zlých duchov a mnohým slepým daroval zrak. A tak im odpovedal: „Choďte a oznámte Jánovi, čo ste videli a počuli: Slepí vidia, chromí chodia, malomocní sú čistí, hluchí počujú, mŕtvi vstávajú a chudobným sa hlása evanjelium. A blahoslavený je, kto sa na mne nepohorší.“
V nedeľu som sa pred svätou omšou zastavil pri chlapoch v dôchodkovom veku, dobre som ich totiž poznal; postávali pred vstupnými dverami na chór a spýtal som sa ich, že čo majú nové. Vtedy som ešte nebol kňazom, ale bohoslovcom. A jeden z nich mi rozprával, že ho gniavi nejaká choroba. Vyjadril som mu svoj súcit a povzbudil som ho, aby nestratil dôveru v Pána, aj v tejto ťažkej skúške. U Pána v nebesiach máme všetci svoj príbytok. A on vtedy nahlas pred nami povedal, ale nikto sa odtiaľ ešte nevrátil, aby nám povedal, že to tak naozaj je. Pán Ježiš zomrel a vstal zmŕtvych, On sa odtiaľ skutočne vrátil, odvetil som. Veď už, zamrmlal si pod nos.
Potom som nad tým všetkým premýšľal a hovoril som si, že ak odo mňa o štyridsať rokov starší ľudia o tom všetkom pochybujú, môžem veriť ja, začiatočník vo viere. Od dieťaťa chodia na sväté omše, hovoria, že sa aj doma modlia, ale… stále tam je to ale. Čo keď to všetko, čo sa to káže, nie je pravda?
Pochyboval aj Ján Krstiteľ, keď si zavolal k sebe dvoch zo svojich učeníkov a poslal ich k Pánovi s otázkou: „Ty si ten, ktorý má prísť, alebo máme čakať iného?“ Naozaj pochyboval! Čo si myslíte vy?
Určite mohol, ale či aj v skutočnosti pochyboval. To je otázne. Jozef, tiež nad tým všetkým, čo sa za záhadných okolností udialo v Máriinom živote uvažoval, mal plnú hlavu pochybností, ale vo sne sa mu zjavil Pánov anjel, povedal mu o tom všetkom a Jozef uveril. Rozplynuli sa jeho pochybnosti a s nadšením prijal Máriu s dieťatkom v lone. Jozef bol v úplnej inej pozícii ako Ján. Ján skôr ako vyšiel z lona matky bol pokrstený Duchom Svätým.
Ján mal až prílišnú autoritu u svojich žiakov a on to tak nechcel. Chcel aby išli za Ježišom, aby skutočne pochopili, že Ježiš je väčší ako on a koho treba milovať a nasledovať. Pán Ježiš a Ján sa spolu stále rozprávali. Ján bol mužom modlitby a pokánia. V pravý čas sa utiahol do úzadia podľa pokynov Ducha: On musí rásť a mňa musí ubúdať.“
A čo z našimi pochybnosťami? Ten Pán, ktorého som v úvode spomínal už zomrel a tak teraz to má úplne jasné.
Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili. Blahoslavení tí, čo počúvajú Božie slovo a zachovávajú ho. Blahoslavený sluha, ktorý bdie každý deň a očakáva príchod svojho Pána. Blahoslavený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo keď sa osvedčí, dostane veniec života, ktorý Boh prisľúbil tým, čo ho milujú.
Nasledovať Ježiša Krista, to nikdy nebolo a nie je jednoduché. Na tejto ceste sa skôr či neskôr stretneme aj s ťažkosťami, teda s utrpením. To je tá úzka cesta. Ak by to tak nebolo, tak sme na zlej ceste. Na ceste, ktorá nevedie ku Kristovi.To je tá široká cesta.
Ak prídu pochybnosti, vzchopme sa, bojujme a verme aj tak. Len ten kto vytrvá do konca, bude spasený.
Človek hreší zo slabosti, ale aj preto, že ešte stále pochybuje. Kto menej a menej pochybuje o Evanjeliu nášho Pána Ježiša Krista, tak aj jeho hriechov bude menej a budú ubúdať. Tým netvrdím, že bude bez skúšok a bolestí. Robiť skutky pokánia má každý človek. Od toho nikto nie je oslobodený, ani ten, kto si o sebe myslí, že žije “sväto žijúco.”
Pridaj komentár