Jedného dňa som uvidela dve cesty: jedna bola široká, vysypaná pieskom a kvetmi, plná radosti a hudby a rôznych potešení. Ľudia išli touto cestou, tancovali a zabávali sa – a keď prišli na koniec, ani si nevšimli, že je už koniec. Na konci cesty bola strašná priepasť, čiže pekelná priepasť. Duše slepo padali do priepasti, ako išli, tak do nej padali. Bolo ich tak veľa, že ich nebolo možné spočítať.
Videla som aj druhú cestu, či skôr cestičku, lebo bola úzka, pokrytá tŕním a kameňmi. Ľudia, ktorí po nej šli, mali v očiach slzy a ich údelom boli rôzne bolesti. Niektorí padali na kamene, ale hneď vstávali a išli ďalej. Na konci cesty bola nádherná záhrada plná šťastia všetkého druhu a všetky tieto duše tam vchádzali. Hneď v prvom okamihu zabúdali na svoje utrpenie. (sv. Faustína, Denníček, bod 153;)
Duše, ktoré ma nasledujete na úzkej ceste, hovorím vám, že svet vás neskôr uvidí kráčať po kvetnatých, nebeských lúčinách, kým svet a tí, ktorí sú jeho, budú kráčať ohňom, ktorý si pripravili rozkošami a pôžitkami. (Z knihy: Posolstvá Božského Srdca svetu, vizionárke Jozefe Menéndezovej)
Aj Ježiš hovorí o dvoch cestách: Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých čo cez ňu vchádzajú. Aká tesná je brána a úzka cesta, čo vedie do života, a málo je tých, čo ju nachádzajú! (Mt 7, 13-14)
Apoštol Peter tvrdými slovami napomína, aby sme neodbočili z priamej cesty: Pán však vie vytrhnúť nábožných zo skúšky a nespravodlivých ponechať na deň súdu na potrestanie; a to predovšetkým tých, ktorí sa ženú za nečistými žiadosťami tela a pohŕdajú Pánom.
Bezočiví opovážlivci, neboja sa rúhať duchovným bytostiam, kým ani anjeli, hoci sú väčší čo do sily a moci, nevynášajú proti nim rúhavý výrok pred Pánom. Títo však ako nerozumné zvieratá, od prírody určené na to, aby ich lovili a ničili, rúhajú sa tomu, čo nepoznajú. Zahynú vo svojej skazenosti a proti svojej vôli dostanú odplatu za svoju neprávosť tí, čo za rozkoš pokladajú denné hýrenie; sú samá špina a škvrna a hýria roztopašne, keď v rozkošiach s vami hodujú. Oči majú plné cudzoložstva a sú nenásytní po hriechu; zvádzajú nepevné duše a srdce majú vycvičené v lakomstve; sú to synovia kliatby. Opustili priamu cestu a zablúdili, nasledovali cestu Balaama z Bosoru, ktorý si obľúbil odplatu za neprávosť. Bol však pokarhaný za svoj priestupok. Nemé ťažné zviera sa ozvalo ľudským hlasom a zabránilo prorokovmu šialenstvu. Tí ľudia sú pramene bez vody a mračná hnané víchricou; je im pripravená pošmúrna temnota. Lebo reči majú pyšné a prázdne a zvádzajú žiadosťami tela a výstrednosťami tých, čo sotva unikli tým, čo žijú v blude. Sľubujú im slobodu, ale sami sú otrokmi skazy; veď každý je otrokom toho, kto sa ho zmocnil. (2Pt 2, 9-19)
Pridaj komentár