„Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme, že si tieto veci skryl pred múdrymi a rozumnými a zjavil si ich maličkým. Áno, Otče, tebe sa tak páčilo.”
Maličkí v Ježišovi spoznali Mesiáša. Evanjelium sa zjavuje ľuďom.
“Čo je svetu bláznivé, to si vyvolil Boh, aby zahanbil múdrych, a čo je svetu slabé, vyvolil si Boh, aby zahanbil silných; čo je svetu neurodzené a čím pohŕda, to si vyvolil Boh, ba aj to, čoho niet, aby zmaril to, čo je, aby sa pred Bohom nik nevystatoval.” (1 Kor 1, 27 – 29)
Čo si o sebe myslíš ty? A, čo ja! Patríme medzi tých Kristových maličkých?
Na túto tému ma oslovil jednoduchý text piesne, ktorej autorom je Jiří Zmožek:
1. Maličký, možno si maličký, tak práve teba má Pán Ježiš rád: Nemá rád závisť, nemá rád pýchu, keď k nemu zavoláš, zbaví Ťa hriechu. On za to zaplatil a vylial krv svoju, preto ťa nenechá padnúť a klesnúť.
2. Najmenší, možno si najmenší, tak …
3. Posledný, možno si posledný, tak…
Možno som, možno si maličký. Na sto percent nemôžeme nikdy o sebe povedať, že my sme tí maličkí. Všetci sme hriešny a máme v sebe sklon k pýche a nadradenosti. Hovorme si čo chceme, je to tak. Apoštoli chodili s Ježišom a aj oni to mali v sebe. Len si spomeňte na to, keď sa ich Ježiš spýtal: O čom ste sa zhovárali cestou. Kto z nich je väčší. Superbia vitae – pýcha života. Sväté Písmo nás upozorňuje: “Boh pyšným odporuje, ale pokorným dáva milosť,” ale aj tak sa niekedy správame tak, akoby nad nás ani nebolo. Boh nemá rád závisť, nemá rád pýchu, ale keď k nemu zavoláš zbaví ťa hriechu – jednoduchý, ale pravdivý text piesne.
V evanjeliách je napísaný príbeh o dvoch synoch a ich otcovi. Otec volá synov pracovať do vinice a to nezávisle od seba. Prvý syn otcovi povedal, že pôjde, ale nakoniec nešiel. Sľúbil, ale nesplnil. Druhý syn bol úprimný a otvorene povedal, že sa mu nechce a že ani nepôjde. Ale nakoniec šiel. Ten druhý splnil otcovu vôľu, aj keď jeho prvá reakcia otca aj zarmútila. Kto z týchto dvoch bratov sa zachoval ako maličký?
Tak je to aj s nami. Aj od nás sa každý deň niečo vyžaduje. Veľa zaleží aj od toho, akej sme povahy a aká je naša mentalita (spôsob myslenia a zmýšľania). Apoštol Pavol nás s Duchom vyzýva, aby sme zmýšľali ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť (je Boh), nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom… vzal si prirodzenosť sluhu… ( Flp 2, 5 – 11) Osvojiť si takéto zmýšľanie, premeniť svoju povahu a mentalitu sa nedá len tak. “Bezo mňa nemôžete nič urobiť,” hovorí Ježiš. Aspoň sa o to usilujme a popremáhajme sa. Aj keď sa nám v tom nebude dariť, tak ako sme si zaumienili, po zlyhaní sa k tomu znovu vráťme. Po čase príde pokrok aj v tejto oblasti. Verte mi. Samozrejme, že treba počítať aj s utrpením. Ísť za Ježišom, to nie je cesta výletná, či dovolenka.
O Panne Márii hovoríme, že je Panna najmúdrejšia. Prečo? Určite nie preto, že vedela najlepšie matematiku alebo filozofiu. Ona z nás ľudí totiž najdokonalejšie plnila Božiu vôľu a mala mentalitu služobnice. Hľa služobnica Pána, nech sa mi stane podľa tvojho slova, tak hovorila stále, celý svoj život. Aj jej utrpenie však bolo veľmi veľké. Veľa si toho v živote vytrpela.
Nakoľko plníš Božiu vôľu, natoľko si múdry alebo maličký. Nie vzdelanie, inteligencia alebo opačne neučenosť, nevedomosť, infantilnosť, nás robia maličkými. Maličkí – to sú tí, ktorí počúvajú Božie slovo a uskutočňujú ho. Kto má uši nech počúva.
Pridaj komentár