“Povie nám, môžeš ísť k Ježišovi, ale neotváraj mu svoje srdce. Môžeš ísť k Ježišovi, ale povedz mu, aby príliš veľa od teba nečakal, lebo ty chceš žiť. To znamená užívať si života a nie sa modliť.” Diabol takto alebo inak našepkáva človeku, že čo má robiť. A preto mnohí ľudia po svätej omši prichádzajú domov s prázdnymi rukami a nespokojné je ich srdce. Ušami počuli, ale Božie slovo sa v nich neujalo. Cirkev je ako oceán. Ľudia idú do kostola, ale idú tam ako zatvorená fľaša. Ak položíme na hladinu oceánu zatvorenú fľašu, tak sa do nej nedostane ani kvapka vody. Ak chceme dať do prázdnej fľaše vodu, tak ju musíme najprv otvoriť. To je Božia milosť. Začnime robiť pokánie a vezmime do rúk Sväté Písmo. Čítajme ho študijne, aby sme si niečo z Božieho slova aj zapamätali. Cirkev je ako oceán. A stačí nám na deň, aby sme dostali len jednu kvapku z tohto oceánu. Hoci je to len jedna kvapka, ale všetky prvky oceánu sú v nej prítomné. Všetko čo patrí do oceánu, je obsiahnuté v tej jednej kvapke.
“Kto je moje telo a pije moju krv, má večný život a ja ho vzkriesim v posledný deň.” Kto to povedal? Pán Ježiš. Keď spoznáme význam Eucharistie pre náš život, tak do nášho života prídu aj iné prvky z oceánu. Začneme cítiť, že sme užitoční a potrební. Ježiš nás potrebuje a chce, aby sme boli jeho predĺženými rukami vo svete. On sám sa nám dáva za pokrm a nápoj v Najsvätejšej sviatosti. A kto je moje telo a pije moju krv, ostáva vo mne a ja v ňom. To sú jeho slová. A diabol sa nás začne báť. Zatvorené kostoly na Slovensku to bola voda na jeho mlyn. Diablov mlyn. A teraz sa to musí naprávať. “Veď čo osoží človeku, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?!” /Mt 15, 26/ Nasledujme Ježiša a učme sa od neho. Povedal mi Ježiš, že som neschopný a nepotrebný. Nie, ale to mi povedal človek/”brat”/ v kňazskej službe. V pôstnom období sme pred modlitbou Pána používali/biskupi, kňazi/ v omši túto výzvu: “Ak chceme volať Boha naším Otcom, musíme si navzájom odpustiť, buďme ako jedna rodina a spoločne sa modlime: Otče náš, ktorý si na nebesiach, posväť sa Meno tvoje, príď…” Aj včera sa mi dostalo odpustenia od brata a dobre mi to padlo. Horšie je to vtedy, keď niekto tvdošijne zotrváva v hneve a v neodpustení. Zvlášť keď sa jedná o biskupa, kňaza alebo veriaceho človeka. Ak položíme na hladinu oceánu zatvorenú fľašu, tak sa do nej nedostane ani kvapka vody. A napokon človek so zatvrdnutým, bojazlivým srdcom ľahšie zatvorí kostoly, urobí také rozhodnutie, pretože potom nemusí ani kázať a prijímať Eucharistiu. Zbožný biskup nás na duchovných cvičeniach učil, že kňazovi žijúcemu v hriechoch sa ťažko káže a sedí v spovednici. Pre výčitky svedomia. Čo s tým, keď vyjde jeho hriech najavo, skúsenosť s iným biskupom: treba ho zašliapnuť do zeme, ako červa. Ježiš však takto nekoná, vie, že koho si vyvolil za svojho kňaza. Pomáha mu vstať a chráni ho. Pokánie je to, čo od nás Ježiš chce a nie pocit viny. Pocit viny je od diabla. Preto mnohí na mňa pozerajú s opovrhnutím, lebo keď ma vidia, počujú, majú moju vinu pred očami. Vďačný som Ježišovi za jeho prístup ku mne. Milujem ho, veľmi ho milujem. A neprajníkom odkazujem, robte podobne a uľaví sa Vám. Žehnám Vám. S prianím všetkého dobrého od Pána Váš brat Jaroslav.
Pridaj komentár