Pred vchodom do penziónu boli lavičky a v letných mesiacoch tam posedávali dôchodcovia, obyvatelia penziónu a vyhrievali sa na slnku. A ja som dvakrát v týždni popri nich popoludní prechádzal a tiež každú nedeľu. Slušne som ich pozdravil, zastavil som sa pri nich a pozýval som ich na svätú omšu. No, veľmi sa im nechcelo. Radšej sedeli vonku. A tak som si zaumienil v srdci, že sväté omše v penzióne a v nemocnici budem slúžiť za všetkých obyvateľov penziónu a za všetkých pacientov v nemocnici. A tak často, ako mi to okolnosti dovolia. Taktiež za všetkých zamestnancov penziónu a nemocnice. Prosil som o milosti pre všetkých a za ich spásu.
Spomínam si na dvoch chlapov, ako na lavičke pred penziónom sedávali a ja som ich zvykol tak podpichnúť: Čo tu len tak sedíte. Poďte na omšu. Poďte, pozývam Vás. A oni sa len usmiali, ale neišli. Kebyže nás zavoláte na pivo a na borovičku, tak to by bolo lepšie. O niekoľko mesiacov som prišiel v nedeľu dopoludnia do penziónu a pripravoval som si knihy na slávenie svätej omše. Obliekol som si albu a ornát a prišiel som k oltáru v spoločenskej miestnosti. A čo nevidím. Jeden z nich, menom Julko, sedel úplne vpredu a ruky mal zopnuté k modlitbe. Veľmi ma to potešilo a ďakoval som Bohu za túto milosť. A čo bolo ešte také zaujímavé, že keď som v penzióne spovedával, tak Julko nečakal v rade, ale išiel hneď priamo ku mne a k veci. Ženy však vôbec neprotestovali, všetci sme sa tomu tešili. A odvtedy sa snažil nevynechať ani jednu svätú omšu, a to aj v týždni. Pomerne sa mu to darilo a bol som veľmi vďačný Bohu. Pozorne počúval čo rozprávam a mne ako prvému podával ruku pri znaku pokoja. Po dvoch rokoch si ho Pán povolal z tejto púte domov. Nemal veľa ľudí na pohrebe, ale obsiahol milosť a robil pokánie za svoje hriechy. Pán je milostivý a láskavý. Julko započul klopanie na srdce a otvoril dvere tomuto vzácnemu Hosťovi a Ježiš premieňal jeho srdce.Ten druhý z lavičky neprišiel. Jeden bude vzatý, druhý sa ponechá.
Pre niekoho je svätá omša len márnivé mrhanie časom. Nebaví ma to tam, úprimne mi povedal jeden farník. Radšej ten šport a to pivečko. A možno, keď budem na dôchodku začnem chodiť do kostola. Jedno je však isté: Čo človek zaseje, to bude aj žať. Lebo kto seje pre svoje telo, z tela bude žať porušenie. Ale kto seje pre ducha, z ducha bude žať večný život. A keď rodičia sejú pre svoje telo, sú totiž jedným telom, čo môžeme očakávať od ich detí? Samozrejme, že existujú aj výnimky. Rodičia žijú telesne, zatiaľ čo ich deti prijali učenie Cirkvi a nasledujú Ježiša Krista. To je veľký dar pre dieťa. Boh má svoj plán. A existujú aj opačné výnimky. Rodičia nasledujú učenie Ježiša Krista, ale deti začali žiť telesne a odmietajú všetko duchovné. Dá sa hovoriť o kríze viery alebo nejakej zlej skúsenosti, či zatrpknutosti na Cirkev. Poznáme aj také vyjadrenia: Kristus áno, cirkev nie!
Putujúca Cirkev má na zemi okrem iného aj takú milú povinnosť: Každý kňaz má v priebehu jedného roka odslúžiť za všetkých svojich farníkov (všetkých obyvateľov farnosti) 61 svätých omší (52 nediel a 9 prikázaných sviatkov). Toto je láska našej Cirkvi. Toto je láska Kristova.
Najsmutnejšou vetou v celom Evanjeliu je: “Prišiel do svojho vlastného, a vlastní ho neprijali.” Pán Ježiš však nezačal lamentovať alebo hovoriť, tak toto je hotová katastrofa. Ale pustil sa do práce. Môj Otec pracuje doteraz, aj ja pracujem. Začal nás vyučovať. Hovoril nám o Otcovej láske a dokazoval ju svojimi skutkami. Učil nás modliť sa. Zľutoval sa nami, lebo sme boli ako ovce bez pastiera. A pribúda tých, ktorí ho prijali a dal im moc stať sa Božími deťmi. Tým, ktorí uverili v jeho meno.
Julko dosiahol milosť a odpustenie. Je v nebi. Prečo? Blahoslavení tí, ktorým sa odpustili neprávosti a sú oslobodení od hriechov. Blahoslavený človek, ktorému Pán hriech nepripočíta.
Ďakujem všetkým Vám, ktorí ste s kňazmi často v kostole, a to aj napriek tomu, že máte svoju rodinu, prácu, skúšky, rôzne choroby a bolesti, a pri svätých omšiach, pri Adoráciach sa spoločne modlíte za všetkých farníkov, bez výnimky, za ich spásu. Aj keď Vás je v kostole možno len desať, čo na tom, veď v skutočnosti je tam celá farnosť a to vo vašich srdciach. Všetkých ste ich priniesli Kristovi, lebo Vám na nich záleží. Aj Mojžišovi záležalo na svojich bratoch a sestrách, aj keď si urobili zlaté tela. Prosil Boha za ich záchranu, boli prítomní v jeho srdci a Boh ho vypočul. Pán Mojžiša vždy vypočul a oni v nevedomosti a v svojej úbohosti často proti Mojžišovi reptali. Urážali a kritizovali toho, ktorí ich mal rád a záležalo mu na nich. A dokonca, ako sám Mojžiš povedal Bohu: Málo chýba a ukameňujú ma.
Boh sa však vysmievať nedá. V pravý čas sa zastane aj svojich služobníkov, ktorým sa ľudia vysmievajú alebo ich potupujú.
Pridaj komentár