Tým, čo si namýšľali, že sú spravodliví, a ostatnými pohŕdali, povedal toto podobenstvo:
“Dvaja ľudia vstúpili do chrámu modliť sa. Jeden bol farizej, druhý mýtnik. Farizej sa postavil a takto sa v sebe modlil: “Bože, ďakujem ti, že nie som ako ostatní ľudia: vydierači, nespravodlivci, cudzoložníci alebo aj ako tento mýtnik. Postím sa dva razy do týždňa, dávam desiatky zo všetkého, čo mám.” Mýtnik stál celkom vzadu a neodvážil sa ani oči k nebu zdvihnúť, ale bil sa do pŕs a hovoril: “Bože, buď milostivý mne hriešnemu.” Hovorím vám: Tento odišiel domov ospravedlnený, a nie tamten. Lebo každý, kto sa povyšuje, bude ponížený, a kto sa ponižuje, bude povýšený” (Lk 18, 9 – 14).
Farizej sa v chráme odvážil Pánovi povedať, že on je lepší ako niektorí, či ostatní ľudia a keďže v tom istom čase bol v chráme aj mýtnik, celkom vzadu, tak sa nezdráhal povýšiť sa v sebe aj nad neho. A práve srdce tohto mýtnika, bolo v chráme premenené milosťou Božou, kým srdce farizeja ostalo také isté. Mýtnik v chráme precítil svoju úbohosť a modlil sa: Bože, buď milostivý mne hriešnemu. Neviem, že kde to farizej nabral, myslieť si, že je lepší, ako ten mýtnik, či ostatní ľudia. Určite mu to však nepovedal Pán. Totiž Pán nebude hovoriť žiadnemu človeku, že ty si lepší od toho a toho, alebo od nej a podobne. Všetci sme zhrešili a máme prichádzať k Ježišovi takí, akí v skutočnosti sme. A nie sa hrať na niečo, čo nie sme. Alebo riešiť iných ľudí, že akí sú a podobne.
Do každého srdca môže vstúpiť určitý druh pýchy. Aj žalmista si toto nebezpečenstvo plne uvedomoval a preto sa modlil: “A svojho služobníka zachráň od pýchy, aby ma neovládala. Tak budem bez škvrny a čistý od veľkého hriechu. Nech sa ti páčia slová mojich úst i rozjímanie môjho srdca pred tvojou tvárou. Pane, ty si moja pomoc a môj vykupiteľ” (Ž 19, 14 – 15).
Zachráň ma od pýchy, Pane, Bože môj. Nech mám v srdci mentalitu sluhu, nie pána. V tvojej službe chcem byť človekom podľa tvojho srdca. Učíš ma prijať aj posledné miesta, lebo pre človeka je to často lepšie, ako mať popredné miesta. Neraz sa totiž už stalo, že povýšenie niektorých poriadne zmenilo. Veď ma, Pane, po tej úzkej ceste, ktorá je síce ťažšia a namáhavejšia pre človeka, nemá totiž nič spoločné s pozemským blahobytom, či s pozemskou slávou, predsa však v cieli tejto cesty na človeka čaká nevýdaná odmena – večná blaženosť v Božom kráľovstve. Je to vlastne cesta ľudí s mentalitou sluhov a služobníc. Počas celej pozemskej púte ide o vzájomnú pomoc medzi nimi. A to je vlastne aj ochrana pred pýchou. Deliť sa o svoje dobrá. Slúžiť si navzájom v utrpení. Takáto služba doslova priťahuje Božie požehnanie. A takýto ľudia sú aj otvorení pre všetkých ľudí. Pre ich potreby. Vedia, že Boh miluje všetkých ľudí a neželá si smrť hriešnika, ale aby sa obrátil a žil. Nemáme si o sebe myslieť niečo viac. Nemáme sa pokladať sa za lepších od ostatných ľudí. Farizej si na toto nedal pozor, zmocnila sa ho pýcha, hoci sa aj postil, dával desiatky, modlil sa, no z chrámu neodišiel ospravedlnený. Nemyslím si, že by sa s mýtnikom na ulici niekde porozprával, keď sa bežne stretli. Veď ho pokladal za nič. Samotní farizeji sa nevedeli zmieriť s tým, že Pán Ježiš vstúpil aj do domu mýtnika, či hriešnika. On tým predsa neurobil nič zlé. A keď ho zákonníci zo skupiny farizejov videli jesť s hriešnikmi a mýtnikmi, hovorili jeho učeníkom: “Prečo jedáva s mýtnikmi a hriešnikmi?” Ježiš to začul a povedal im: “Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov.”
Žiadajme si o pokoru. Len Pán môže pretvoriť naše srdcia. Zapamätajme si slová kajúceho hriešnika: “Bože, buď milostivý mne hriešnemu.”
Pridaj komentár