Táto príhoda sa stala na Vianoce roku 1876. Siuxovia ešte stále oslavovali najväčšie víťazstvo proti belochom. Indiáni svoj boj vyhrali ešte počas jesene pri Liile Big Horne.
Indiáni sa bujaro zabávali. Zlatým klincom programu malo byť mučenie belocha – misionára. Tento pokojne sedel a modlil sa svätý ruženec. Hoci dobre vedel čo ho čaká, nepokúšal sa ujsť, ani vykrikovať od hrôzy, ako to robili iní belosi. Spoliehal sa na pomoc Jezuliatka, ktoré sa v tento deň malo narodiť. Takto pokorne a odhodlane sedel už dvanásť hodín. Oči mal privreté a známky života preukazoval len tým, že sa mu pohybovali pery. Keď Indiáni skončili svoj víťazní tanec, išli sa pozrieť na svojich odsúdencov. Pozreli sa na misionára, mysleli si, že od strachu zomrel a preto začali okolo neho vykrikovať. Misionár však otvoril oči a oni ako supy sa na neho surovo vrhli. Surovo ho postavili na nohy. Odvliekli ho do stredu tábora a tam ho priviazali k mučiarenskému kolu. Vtedy misionár zašepkal: “Ďakujem Ti, Pane, že už o chvíľu budem pri Tebe.” Táto myšlienka ho tak posilnila, že s úsmevom išiel v ústrety strašnej smrti. Prípravy boli v plnom prúde, keď zrazu Indiáni počuli prehovoriť misionára v ich reči:
– Počúvajte ma, Siuxovia! U bielych tvárí je taký zvyk, že každý odsúdenec na smrť má právo na posledné želanie. Ó bratia! Tak ako je slnko na oblohe, prosím vás, splňte to aj vy!
Tanka Yotanka na neho pohŕdavo pozrel, ale potom povedal: – vyslov svoje želanie a ja ti poviem, či ti ho splním alebo nie.
Misionár sa usmial a povedal:
– Moje želanie znie. Chcem, aby si zavolal všetkých ľudí z tábora, vrátane žien a detí. Keď tak vykonáš, poviem vám jeden skutočný príbeh.
Čudné želanie má tento beloch – pomyslel si Tanka Yotanka, ale zvolal celý tábor a rozkázal ľuďom posadať si okolo poviazaného misionára:
– Tento príbeh sa stal dávno predtým, ako starí otcovia vašich starých otcov sa preháňali po prérii a lovili bizóny. Stal sa veľmi ďaleko, za veľkou vodou v jednej medom a mliekom oplývajúcej krajine.
A misionár pokračoval, rozprával o tom, ako Boh miloval ľudí, že poslal svojho jednorodeného Syna na svet, aby nik nezahynul, kto v neho uverí. Rozprával o Márii, Jozefovi, o hviezde nezvyčajnej veľkosti, o zlom kráľovi Herodesovi i o troch kráľoch, ktorí sa prišli novonarodenému Spasiteľovi pokloniť.
Toto rozprávanie tak zaujalo Indiánov, že sa prestali chichotať a so zatajeným dychom počúvali tento nezvyčajný príbeh. A misionár pokračoval. Rozprával o Vianociach, o ich význame i o tom, ako ich slávia belosi. Zrazu sa odmlčal a pozrel na dav, ktorý očami visel na jeho perách.
Po chvíľke ticha sa ozval starý Indián: – A čo bolo ďalej? – Moje želanie je splnené, povedal som, čo som vám chcel povedať a teraz robte so mnou, čo chcete, – povedal misionár.
– Prepustím ťa, ak mi to povieš do konca povedal Tanka Yotanka.
Misionár prekvapeným hlasom pokračoval a rozprával o dieťati menom Ježiš, o jeho dospievaní, o krste, o jeho učení i zázrakoch, ktoré robil. Nezabudol spomenúť ani umučenie a nanebovstúpenie. Dávno už slnko zapadlo i nové vykuklo spoza hôr, keď misionár skončil.
Po niekoľkominútovom tichu prehovoril Yotanka:
– Vezmi si môjho koňa a choď v mene toho, o ktorom si nám rozprával. Tu máš mešec zlata, ktorý som ukoristil v boji. Nechcem ho. Daruj ho tým, ktorí ho budú viac potrebovať ako ja.
Misionár trochu zmätene prijal dary a keď už sedel na koni, povedal:
Budem sa za teba modliť, Tanka Yotanka, a budem sa modliť aj za vás všetkých, aby ste prijali betlehemské svetlo do svojich sŕdc.
Potom pohol koňa a pomaly odcválal. Od tých čias sa Tanka Yotanka veľmi zmenil. Vyhľadával samotu a rozmýšľal o príbehu, ktorý počul. Jedného dňa zvolal radu starších a povedal im:
– Odchádzam. Všetci na seba pozreli, ale nikto sa neozval. Vtedy Yotanka pokračoval:
– Odchádzam za Svetlom, o ktorom nám rozprával beloch. Keď ho nájdem, vrátim sa,, – vstal a pomalým krokom višiel z wigwamu.
Zdroj: časopis Slovo č. 24/ rok 1996;
Čím jednoduchší ľudia, tak tým majú otvorenejšie srdcia pre prijatie daru viery. V dnešnej “vyspelej” Európe už deti a mládež považujú príbeh o Vianociach za rozprávku, ktorá ich už veľmi nezaujíma. Keď už, tak iba darčeky a rôzne počítačové hry a pod. Čo z toho budem mať, že pôjdem do kostola?
„V súčasnosti klesá počet katolíkov v Európe a pravdepodobne aj viera – ako to neúnavne opakuje Benedikt XVI., ale počet katolíkov a rovnako aj viera rastie v Ázii, Afrike a Latinskej Amerike,“ hovorí profesor Romanata. Pokračuje, že toto „by nás malo viesť k tomu, aby sme hľadeli s nádejou na budúcnosť Cirkvi, aj keď veľkým problémom ostáva strata toho pôvodného európskeho kresťanstva od Rímskej ríše až doteraz. Tento pokles v Cirkvi v Európe musí viezť aj k akejsi melancholickej úvahe – nie však k takým úvahám, ktoré by túto situáciu úpadku považovali za konečný stav veci, pretože Cirkev rýchlo rastie v Ázii.“
Bohatstvo, prepych mnohých ľudí v Európe úplne zaslepuje a Boh sa preto dostáva na vedľajšiu koľaj. Niektorí chcú byť zase sami sebe bohmi a nepotrebujú, aby ich niekto vyučoval a viedol. Oni sami vedia najlepšie, čo treba a ešte ako robiť.
Kam smeruje táto moderná Európa? Aj napriek tomu, že Katolícka cirkev v Európe nerastie, zostaňme verní Kristovi a jeho Cirkvi. Netraťme dôveru, lebo ju čaká veľká odmena. Len ten, kto vytrvá dokonca bude spasený. Božie cesta vedie cez more a cez veľké vody jeho chodníky. Aj tak sa nebojme. Buďme vo svojej viere pevný a “tvrdý” ako skala, na ktorej staviame svoj život. Amen.
Pridaj komentár