V prvých 3. storočiach nášho letopočtu boli kresťania veľmi tvrdo prenasledovaní a ak sa nezriekli svojej viery boli mučení a zabíjaní. Cisár Valerián v roku 257 vydal nariadenie, ktorým zakazoval kresťanom sa zhromažďovať a žiadal, aby biskupov a kňazov, ktorí nebudú obetovať bohom, vyhnali z krajiny a povraždili ich. O rok neskôr ten istý cisár sprísnil nariadenie proti všetkým kresťanom. Ak sa nezrieknete Krista, pôjdete na smrť! Bez milosti vás popravia. Vieme sa my aspoň trošku vžiť do ich situácie. Zachrániť si život alebo zomrieť za Krista. Pud sebazáchovy je silný v každom človeku a tak aj ich postoje k životu boli rozličné. A tak medzi nimi boli:
a) kresťania, ktorí sa úplne zriekli kresťanstva a “klaňali” sa cisárovi, zachránili si tým život ;
b) kresťania, ktorí sa akože zriekli kresťanstva a “klaňali” sa cisárovi, ale v kútiku duše sa klaňali aj Bohu, zachránili si tým život;
c) kresťania, ktorí zostali s Kristom, vedeli, že ich čaká istá smrť, keď odmietnu podriadiť sa vôli cisára, ale zostali verní Kristovi; Stratili svoj život pre Krista: Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho, povedal Ježiš.
Vedieť o týchto veciach má pre nás veľký význam, lebo história sa opakuje. Ťažkosti, problémy, prenasledovanie prichádzajú aj dnes, ako obyčajne.
Tí, ktorí sa zriekli Krista, dostali nejaké peniaze a niektorí dokonca aj dom v Ríme. Začalo im byť lepšie a taký život sa im aj v celku pozdával. V našej dobe vidíme takýchto ľudí, keď sa im darí nepotrebujú Krista a ani žiadnu omšu. Dokonca aj napádajú niektoré učenia Cirkvi a sú proti nej. Je však lepšie pre nás nezabudnúť na to, čo nám povedal Pán Ježiš: Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Aj keď máme prosperitu, neopúšťajme Krista. Darca je dôležitejší, než všetky tie veci, ktoré od neho máme. Daj Pane, nech to pochopia všetci, ktorí lipnú na svojich peniazoch a veciach. Dokonca poznávam ľudí, ktorí nie sú veľmi bohatí, ale tiež sú strhaní svojimi vecami a majetkom. Ide im len o zárobok a rozmýšľajú ako rýchlo zbohatnúť.
Nik nemôže slúžiť dvom pánom; pretože buď jedného bude nenávidieť a druhého milovať, alebo jedného sa bude pridŕžať a druhým bude opovrhovať. Nemôžete slúžiť aj Bohu aj mamone. Poznáme aj takéto typy ľudí na zemi dnes. Dopoludnia ich vidíme na omši a popoludní, či večer sa “klaňajú” alkoholu, drogám, sexu a aj jazykom hrešia ako pohania. Chcú sa páčiť Ježišovi, ale aj satanovi? To je krajne nebezpečné pre našu večnosť. Záchranu vidíme v pokáni a v úprimnej snahe skoncovať s takýmto dvojtvárnym správaním. Ako ľahko sa však človek zapletie do takéhoto spôsobu života, tak veľmi ťažko sa ho zrieka. No, Bohu je všetko možné. Prosme o milosť pre takéto duše.
Aj keď nechceli zomrieť, ale boli pripravení zomrieť za Krista. To sú tie verné duše, ktoré svätopisec videl pod oltárom a boli to duše zabitých pre Božie slovo a pre svedectvo, ktoré vydali. A zvolali mohutným hlasom: „Dokedy, Pane, svätý a pravdivý, nebudeš súdiť a pomstiť našu krv na tých čo obývajú zem?“ Každý z nich dostal biele rúcho a povedali im, aby ešte krátky čas odpočívali, kým sa nenaplní počet aj ich spoluslužobníkov a ich bratov, ktorí majú byť zabití ako oni. Ešte sa nenaplnil počet tých, ktorí majú byť zabití ako oni.
Verné duše okrem vážnych zdravotných problémov nikdy nevynechajú svätú omšu. Možno, že sa im vysmievame, prečo ich Boh necháva toľko trpieť, keď chodia do kostola každý deň a vysmievame sa im! Všetko však znášajú, lebo základným princípom (podstatou) ich kresťanského života je láska, ktorá sa delí. Milujú svoju Cirkev a nechcú viesť lenivý život, ale s radosťou spolupracujú s Božou milosťou. Prijímajú sviatosti Cirkvi a pomáhajú jej služobníkom v pastorácii. Čokoľvek príde do ich života prijímajú, lebo vedia že Boh ich miluje a Boh o tom všetkom vie. Samozrejme, že choroba tela ani pre nich nie je jednoduchá a bolí to človeka, ako každého. Akékoľvek utrpenie nieje príjemné a spôsobuje smútok. Je im ľúto, každej strate milovanej osoby, ale žijú stým a chvália Pána ja vtedy, keď sa im nedarí a sú ohrozovaní aj na živote.
Cirkev je vždy niekde prenasledovaná. Cirkev je stĺpom a oporou pravdy. Zlé mocnosti budú do konca sveta bojovať proti Cirkvi, ale nikdy nebudú mať trvalé víťazstvo. Pekelné brány ju totiž nikdy nepremôžu. To povedal náš Pán Ježiš Kristus. Dôverujme Kristovi a za žiadnych okolností od neho neodchádzajme. Prijímajme sviatosti Cirkvi a modlime sa stále. Náš Pán, ktorý má aj všetky vlasy na našich hlavách spočítané sa o nás dokonale stará a nenechá nás dlho čakať s pomocou. Skúška našej viery prináša vytrvalosť. A skúška, ktorá na nás dolieha je iba ľudská. A Boh je verný. On nás nedovolí skúšať nad naše sily, ale so skúškou dá aj schopnosť, aby sme mohli vydržať. Amen.
Nie všetci sme povolaní byť úspešní, ale všetci sme povolaní byť verní. Nie všetci sme povolaní zomrieť mučeníckou smrťou za Krista, ale všetci sme povolaní ho vyznávať pred ľuďmi. Aj keď sme žijeme v pomerne pokojnej krajine, zachovajme si mentalitu sluhu. Radšej znášajme krivdu a ponižovanie a Kristov pokoj zavládne v našich dušiach. V poslušnosti sa zrodila naša spása a do našich duší spása príde len skrze našu poslušnosť. Chválim sa ľuďmi, ktorú poslúchajú Cirkev a aj napriek jej nedostatkom ju milujú a podporujú. Ježiš povedal: Kto vás počúva, mňa počúva, a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. Kto však pohŕda mnou, pohŕda tým, ktorý ma poslal. Kto prenasleduje Cirkev, prenasleduje Krista. Buďme hrdí na kresťanov mučeníkov i na našu Cirkev.
Pridaj komentár