Si často v kostole? Rád tráviš čas s Bohom?

V jednej z takých chudobných farností bol kňaz nútený oznámiť veriacim, že už nemajú peniaze ani na olej pre večné svetlo.

Po omši prišla za ním chudobná starenka a hovorí: “Pán farár, večné svetlo nechajte zažaté iba cez noc.” Kňaz sa začudoval a kladie otázku: “A čo vo dne? A starenka hovorí: “Cez deň budem v kostole ja. Robiť už nemôžem, lebo nevládzem, ale budem celý deň v kostole a nahradím tú večnú lampu. Budem sedieť v lavici a myslieť na Ježiša v bohostánku. A budem tak robiť dovtedy, kým si ma nezoberie Pán k sebe.”

Pochopiteľne, že liturgicky to neobstojí. Táto starenka však chcela povedať, že každý by mal byť večnou lampou tak pred Božou tvárou, ako aj pred tvárou svojich blížnych. A potom by nebol problém nespravodlivo prenasledovaných a prenasledovateľov. Veď poväčšine aspoň v našom národe je to tak, že aj prenasledovatelia, aj prenasledovaní sú kresťania.

Táto chudobná starenka mi tak trošku pripomenula aj prorokyňu Annu, Fanuelovu dcéru, z Aserovho kmeňa, ktorá tiež bola už vo vysokom veku. Anna od svojho panenstva žila so svojím mužom sedem rokov, potom ako vdova do osemdesiateho štvrtého roku. Z chrámu neodchádzala, vo dne v noci slúžila Bohu pôstom a modlitbami. A keď prišli do chrámu Mária s Jozefom a priniesli dieťa Ježiša, aby ho predstavili Pánovi, práve v tú chvíľu tam bola aj ona, velebila Boha a hovorila o ňom všetkým, čo očakávali vykúpenie Jeruzalema.

Aj dnes nám treba velebiť Boha v našich kostoloch. Ježiš je tam skutočne prítomný v Eucharistii. Lenže, kto tomu dnes naozaj verí? Že v kostole je reálne, skutočne, podstatne prítomný Boh, ktorý všetko stvoril a všetko mu aj patrí?

Istý farník sa ma raz spýtal, že či skutočne tomu verím, že Ježiš je prítomný v tom kúsku chleba. Áno, znela moja odpoveď. A on na to, že to je škoda. Keby ste neverili, tak by sa tu mohol udiať nejaký zázrak a všetci títo by uverili. Myslel na tých, čo chodia pravidelne do kostola. Čítal totiž v knihách o Eucharistických zázrakoch a mnohé z nich sa udiali práve vtedy, keď kňaz vo farnosti neveril v prítomnosť Božiu v Eucharistii.
Z našich “veriacich” farníkov, ktorí pravidelne prichádzajú na nedeľné sväté omše a v prikázané sviatky, koľkí z nich skutočne veria v reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii? Naši kňazi sa prispôsobili tejto uponáhlanej dobe, nedržia nás dlho v kostole, rýchlo skončia svätú omšu, je to super, skoro sme doma; takto sa predo mnou vyjadrili veriaci z inej farnosti. “Keď vidím prichádzať pána kaplána k oltáru, tak čo ma prvé napadne, že rýchlo budem doma. On má totiž kratšie sväté omše, rýchlo to prečíta a je koniec.” Aj toto som počul od istej pani. Je to len také splnenie si povinnosti. Čo už máme robiť. Vytrácajú sa Adorácie z našich kostolov a na čo by aj boli, farár môže byť rád, že vôbec prídeme na omšu. Čo vymýšľa a podobné reči môžeme dnes často počuť. Dokonca už aj niektoré starenky dnes nechcú sedieť v kostole alebo sa rýchlo ponáhľajú domov, aby nezmeškali správy, či nejaký seriál.

Vďaka Bohu a jeho milosti  sa však ešte vo farnostiach nájdu ľudia, ktorí zvelebujú prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii a s radosťou v srdci mu spievajú žalmy, hymny a duchovné piesne. Zotrvávajú na Adoráciách a spoločne s bratmi, sestrami a s  kňazmi chvália Pána prítomného uprostred nich. A nielen to, prosia Pána za celú farnosť, za všetkých obyvateľov farnosti a vyprosujú im tie milosti, ktoré každí z nich najviac potrebuje. Kľačia, stoja, sedia pred Kristom v Eucharistii a poznávajú svoju úbohosť a biedu. Avšak Kristova milosť ich premieňa a robí  šťastnými ľuďmi. Celá farnosť získava požehnanie.

Ak však vo vašich farnostiach chýbajú Adorácie, nesúďte svojich kňazov, ale modlite sa za nich, aby ich začali praktizovať. A nikdy nezabudnime, že ak aj robíme to, čo sa Bohu páči, tak to Božia milosť v nás pôsobí. A Bohu je všetko možné. Ak aj dlhšie nedostávame to, o čo v modlitbe prosíme, pokračujme v modlitbe ďalej. Vytrvajme. Dôverujme Kristovi a navštevujme ho v našich kostoloch. On nás nenecháva len tak, bez pomoci. Všetko si uvedomíme až neskôr, keď budeme doma. Pokiaľ však žijeme na zemi, tiež vedzme, že Pán Ježiš sa tu stotožňuje aj s hladnými, smädnými, nahými, chorými, s tými, ktorí sú vo väzení, s tými, ktorí sú bez práce a pod. Využívajme chvíle v bratskej láske mu poslúžiť, pomôcť a pamätajme tiež, že kdekoľvek sa stretneme v jeho mene, tam je aj on s nami.

A keď pôjdeš najbližšie do kostola a budeš tam možno sám, tak si pomyslíš a povieš: “Pane Ježišu, kľudne by sa toto večné svetlo mohlo teraz zhasnúť, lebo som tu ja. Ty vieš o mne všetko, Ty vieš, že Ťa mám rád. Ďakujem Ti za dar života i za všetko čo mám. Za moju rodinu, dom, auto a pod. Rozmnož vo mne vieru, nádej a lásku a nikdy nedopusť, aby som sa niekedy od Teba odlúčil. Amen.”

Využívajme dni, čas na osobné stretnutie s Kristom. Matka Tereza na začiatku každého dňa videla Ježišovu tvár v Eucharistii a potom ju celý deň videla v trpiacich bratoch a sestrách o ktorých sa starala a ich opatrovala.  Samozrejme, že ona bola rehoľníčka a mala aj nato podmienky. Čo však my všetci môžeme hravo zvládať je  ranná modlitba. Skôr ako si začneme plniť svoje stavovské povinnosti, dajme priestor nášmu Bohu, aby nám požehnal a dal silu na dnes všetko zvládnuť. Kostol je od nás ďaleko, je zatvorený a často hneď z rána musíme niečo urobiť, zvlášť matky a otcovia, avšak rannú modlitbu nemusíme vynechávať. Ruku na srdce, ako vyzerá naša ranná modlitba? Je to čas strávený s Bohom alebo len odrapotanie niečoho.

Viem, že všetko sa učíme a potrebujeme aj čas. Pane, daj nám väčšiu vieru. Chcem vstúpiť do Tvojej školy a všetko sa postupne naučiť a chápať. Pomôž mi, prosím Ťa. Amen.