Prirodzená a nadprirodzená láska

Dôvodom pre prirodzenú lásku je obyčajne prirodzený dôvod, napr. príbuzenstvo, šľachetnosť, osobné prednosti, zásluhy alebo dobro, ktoré nám preukázal.

Motívom nadprirodzenej lásky je sám Boh.

Keď niekto miluje blížneho iba kvôli nemu samému, pre jeho prirodzené prednosti, alebo pre dobro, ktorého od neho dostáva, je to také prirodzené a normálne, ako pre neveriacich, tak i pre veriacich.  Milujeme tých, ktorí nám dobre robia, spriaznené duše, sympatických ľudí, úspešných športovcov či hercov, známych moderátorov… Telesnému, svetskému človekovi vlastne toto takto vyhovuje, stačí mu to. Vlastne je správne milovať tých, ktorí nám dobre robia a ľudí, ktorí sú pre nás príjemnými a vzácnymi. Veď oni nás milujú, alebo majú naše sympatie a  tak i my ich milujeme, či chválime.  Lenže takto to tiež niekedy nefunguje. Stretli sme sa už s tou slovnou hračkou, za dobrotu na žobrotu, ale žiaľ tak pravdivou v tomto svete. Človek dokáže byť veľkým sebcom a egoistom, ak mu ide len čisto o seba, tak je schopný všetkého.  Aj sa vykašlať na ľudí, ktorých akože predtým miloval.

My máme milovať všetkých ľudí nadprirodzenou láskou, lebo Boh je Otcom všetkých. Boh nás aj miluje všetkých, každého jednotlivca osobitne. On nás všetkých aj pozná, úplne a dokonale. My sa ako jednotlivci nepoznáme so všetkými ľuďmi, to je nereálne. Nevieme tak konkrétne pomôcť všetkým, ale v hľadáčiku Boha je každý človek a On chce každému dať to, čo aj nám, večný život v jeho Kráľovstve. Zaslúžil nám to Ježiš, tým že nás Vykúpil bolestnou smrťou na kríži. Pre našu spásu však aj my musíme niečo urobiť. Nemyslím teraz len to, že sa pred smrťou vyspovedáme a prijmeme sviatosť pomazania chorých. To každému odporúčam a je to tak správne. Usilujme sa však žiť život lásky teraz a stále, tak ako ho žil Ježiš  tu na zemi. Poznajme Krista, poznajme evanjelium. Lásku, ktorú nám ponúka Ježiš máme mať nadovšetko. Boh mi dokáže odpustiť všetko zlo a takisto aj tebe. Ak mám Božiu lásku v sebe, ak mám v sebe Krista, aj ja odpúšťam všetko a všetkým. Nech je pre nás dôležité, celý život tu na zemi ostať v Ježišovej láske. Pre nás by nemalo existovať niečo také, že toho človeka oprávnene nemôžem milovať. Veľmi mi poubližoval. V hriešnikoch máme nenávidieť hriech, máme však milovať človeka, povolaného a uspôsobeného pre účasť na večnej blaženosti, ktorého Kristus Vykúpil svojou krvou a môže dostať milosť, obrátiť sa a dosiahnuť večné šťastie. V tom spočíva milovanie hriešnikov čnosťou lásky kvôli Bohu a pre Boha. Keď niekto z ľudí vie o mojich hriechoch, niekoho som pohoršil, urazil, sklamal a napriek tomu ten človek ma má rád, tak vtedy tak osobitne sa ma dotýka Božia láska. Veď človek bez Boha takýchto činov nie je schopný. Iba prirodzená láska na to nestačí. A keďže som hriešnik, tak takéto dotyky Božej lásky neustále potrebujem. Ľudia, ktorí ma nemilujú s mojimi chybami, tak pre nich môžem byť takým filiálnym, vedľajším človekom, kňazom.  Avšak Božiu lásku aj oni potrebujú. Ale keď Boh vidí, že sa stavajú na zadné, že sú neústupčiví, tvrdí, že človeka začínajú podceňovať, ponižovať, ako v nich môže prebývať Božia láska. Tiež i  ja, keď niekoho jednoducho zavrhujem, odmietam, odstavím ho na vedľajšiu koľaj, povyšujem sa nad ním, môže vo mne potom ostávať Božia láska. Určite nie. Ako som sa tešil, totiž pred nedávnom som videl oproti mne kráčať v Bratislave po chodníku istú pani z poslednej mojej farnosti, kde som pôsobil ako farár, teda bola mojou farníčkou, pozdravil som ju, zastal som, jej rekcia však nič, neodzdravila, nezastala, bez záujmu o rozhovor a pokračovala po chodníku ďalej. Prekvapilo ma to, chvíľu som bol akoby mimo, totiž vždy som mal rád všetkých svojich farníkov, človek však je slobodný a môže sa zachovať ako on chce. Nie všetkým zapasujeme a nie všetci nás aj skutočne ľúbia. Holdovať alkoholu kvôli tomu však nezačnem a ani svet sa nezrúti ak ma niekto neodzdraví, či od ignoruje.  Musím mať jednoducho Krista pred očami a veriť mu.  Jeho láska mi nedá zahynúť. A sila jeho lásky mi pomôže všetko vydržať a všetko zniesť. Chcem vydržať všetko, čo mi ešte život prinesie. Neviem, že čo všetko to bude. Kristus však o tom vie a verím mu už teraz, že mi pomôže. Samozrejme, že aj utrpenie je súčasťou života a je často potrebné pre našu spásu. Preto by sme ani nemali reptať, keď na nás niečo ťažké dolieha, ale sme len ľudia a Ježiš to veľmi dobre vie. Žiadajme si túto nadprirodzenú lásku. Získávame ju poznávaním Ježiša, skrze Sväté Písmo. Prijímaním Eucharistie, samozrejme, že keď rozlišujeme medzi týmto chlebom života a obyčajným chlebom. Keď vieme, že vtedy prijímame, jeme samého Krista, naozaj a skutočne. Pokrm pre telo je pokrm pre telo, ale Eucharistia je chlieb života. Pokrm pre večný život. A umrieť môžeme kedykoľvek, a to aj keď rešpektujeme, či nerešpektujeme zásady zdravého stravovania.  Treba však jesť s mierou a zdravo a zvlášť vtedy, keď to už lekár nariadil. Prosím, pomodlite sa za mňa, Vy drahí priatelia z tejto stránky.  Srdečne Vás všetkých pozdravujem a prajem Vám krásny a požehnaný deň od nášho Pána, Ježiša Krista. Amen.