Keď potom vošiel do Kafarnauma, pristúpil k nemu stotník s prosbou: „Pane, sluha mi leží doma ochrnutý a hrozne trpí.“
Stotník prosí za svojho sluhu. Vojak, ktorý má pod sebou iných vojakov, prosí za chorého otroka.
“Počúvam o ňom len dobré veci. Je to výnimočný muž a prijatie jeho učenia zmenilo život k lepšiemu už mnohým ľuďom. Viera je skrze kázanie. Aj mne jeho učenie naplnilo srdce. Poznávam, že mu mám veriť. Idem za ním” – tak nejak uvažoval stotník o Ježišovi.
A už vieme čo sa odohralo. Stotníkova prosba bola na mieste. Pán Ježiš vyzdvihol jeho vieru a poslúžil mu: “Choď a nech sa ti stane, ako si uveril.” A v tú hodinu jeho sluha ozdravel. Čo sa odohrávalo v stotníkovom pokornom srdci, keď sa vrátil domov. Jeho srdce zaplavila nesmierna radosť, lebo videl svojho milovaného sluhu na nohách.
“Syn človeka neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť.” Taký je náš Ježiš aj dnes.
Stotník prosil za svojho sluhu a Pán Ježiš prosil za nás: “No neprosím len za nich (za apoštolov), ale aj za tých, čo skrze ich slovo uveria vo mňa…”
A to sme aj my. Pán Ježiš za nás sluhov a slúžky prosil svojho Otca. Prihováral sa za nás. Za obyčajných ľudí. Musí nás veľmi milovať. Aj my sme boli vážne chorí. Pán Ježiš ani na okamih nezaváhal a prosil za naše uzdravenie. Zobral na seba naše choroby, hriechy a jeho ranami sme sa uzdravili. Miloval nás do krajnosti, ale tretieho dňa vstal z mŕtvych. Obetoval sa, pretože to sám chcel, aby sme my mali v sebe jeho radosť a úplnú, ktorú nám už nik nevezme.
“Otče, chcem, aby aj tí, ktorých si mi dal, boli so mnou tam, kde som ja, aby videli moju slávu, ktorú si mi dal, lebo si ma miloval pred stvorením sveta. Otče daj, aby láska, ktorou ma miluješ, bola v nich a aby som v nich bol ja.”
Pán Ježiš na zemi hľadá skrúšené a pokorné srdce. Stačí tak málo alebo… “Všetko je možné tomu, kto verí.”
Kto neverí: “Bez viery je nemožné páčiť sa Bohu. Lebo kto prichádza k Bohu, musí veriť, že je a že odmieňa tých, čo ho hľadajú.”
Pridaj komentár