POKLAD PORCIUNKULY

„Porciunkula,“ slovo ktoré mi niekoľko rokov nič nehovorilo a ani ma to nejak nezaujímalo. Ale tak, ako sa časy menia, tak sa aj človek mení. A prišlo to, že som sa kňaza na dedine spýtal: čo je to tá Porciunkula. Veľmi dobre mi to vysvetlil, lebo to bol františkán. Od tej chvíle  mi je deň – 2. august veľmi blízky, a túžim od Pána prijať odpustenie časných trestov (úplné odpustky), na tento deň sv. Františkom vyprosené. Jednoducho povedané chcem získať  „poklad Porciunkuly.“

Sv. František Assiský od mladosti vynikal štedrosťou k chudobným. Preto ho otec obchodník vydedil. Tri roky po svojom vydedení natrafil na opustený a už takmer rozpadávajúci sa kostolík zasvätený Panne Márii Anjelskej pri meste Assisi v Taliansku. Tento malý románsky kostolík bol postavený v stredoveku (12. stor.) a na pustom mieste (okolie bolo pokryté lesmi, močaristé a neobývané). Podobne ako predtým, keď vlastnoručne opravil kostolíky Sv. Damiána a Sv. Petra, František sa pustil do práce aj tu v Porciunkule. V opravenom kostolíku zakúsil svoje definitívne povolanie a milosťou Božou pochopil evanjelium, pretože už k nemu nepristupoval teoreticky, ale chcel ho žiť doslovne. Tu prijal prvých spoločníkov a založil „Rád menších bratov,“ ľudovo františkánov. Tu obliečkou Sv. Kláry vznikol „Rád klarisiek.“

Nakoľko svätec pokladal tento kostolík ako by za svoje dedičstvo, za dedičnú čiastku (veď z tohto miesta sa začala šíriť ním založená rehoľa) a pred smrťou dal sa preniesť do neho a tu i zomrel, dostal kostolík meno „Porciunkula,“ t. j. maličká čiastočka – Bránička účinkovania františkánskej rehoľe a tiež večného života.

Porciunkula sa dnes nachádza v strede majestátnej Baziliky Panny Márie Anjelskej v Assisi. Vskutku, kto si pokľakne na prahu Porciunkuly, môže tam čítať výnimočné slová vzťahujúce sa na „malú čiastočku sveta“: hic locus sanctus – toto miesto je sväté; a to preto, že tam zostúpil Boh a zotrval v rozhovore s Františkom. Ak pozdvihnete zrak, môžete čítať rovnako závažné slová na vrchu brány: haec est porta vitae aeternae, toto je brána večného života.

Sv. František urobil z tohto kostolíka ozvenu Božieho odpustenia pre kajúcnikov všetkých čias.

Podľa tradície Sv. František v júli 1216 navštívil pápeža Honória III. v blízkej Perugii a predniesol mu nezvyčajnú žiadosť:

„Svätý Otče, chcem ak s tým Vaša Svätosť súhlasí, aby tí, čo prídu do tohto kostola, tak, že sa vyspovedajú, oľutujú (svoje hriechy) a dostanú rozhrešenie od kňaza, ako prináleží, boli oslobodení od viny a trestu v nebi i na zemi odo dňa krstu až po deň a hodinu, keď vstúpia do tohto kostola.“

Františka, ktorý objavil chudobných a chudobu, k tejto jeho požiadavke viedla starosť o ľudí, ktorým chýbali prostriedky alebo sily na púť do Svätej zeme; starosť o tých, ktorí nemohli dať nič, iba svoju vieru, modlitbu a ochotu žiť podľa evanjelia v svojich podmienkach chudoby.

Pápež vyhovel jeho žiadosti a povedal:

„Teraz udeľujeme, že ktokoľvek príde a vstúpi do tohto kostola náležite vyspovedaný a ľutujúci, nech je oslobodený od trestu a viny; a chceme, aby to navždy platilo každý rok, ale iba na jeden deň v roku, od prvých vešpier vrátane noci až po vešpery nasledujúceho dňa. Tým dňom je práve 2. august (od prvých vešpier po 17. hod. 1. augusta, vrátane noci, až po vešpery nasledujúceho dňa 2. augusta, do 17. hod.), deň posvätenia kostola, v ktorom si uctievali dobrotivú matku Máriu.“

 V priebehu dejín bolo možné získať odpustky najprv iba v Porciunkule, neskôr vo všetkých františkánskych kostoloch a napokon aj vo všetkých farských a katedrálnych kostoloch.

Milí bratia a sestry, využime deň – 2. august  na návštevu farského kostola a pobudnime tam pri Pánových nohách.

Prijímajme vo veľkom Božiu lásku a otvorme jej dokorán svoje srdcia. Úplne sa očistime od všetkých hriechov (úprimná sv. spoveď), a aj od časných trestov (porciunkulové odpustky). Vzchopme sa všetci a príďme ku Kristovi takí, akí sme. Nie je to slabošské, ako niektorí tvrdia a preto radšej neprídu. Ich miesta v kostole zívajú prázdnotou. Dali košom tomu, ktorý má moc spasiť ich duše. Svätý František pápežovi povedal, že to čo žiada, v súvislosti s návštevou tohto kostolíka a náležitým udelením odpustkov pre prichádzajúcich ľudí, nepochádza od neho, ale žiada to v mene toho, ktorý ho poslal, v mene Pána Ježiša Krista. To chcel Ježiš, aby ľudia chodili do Porciunkuly. A Ježiš určite chce, aby sme aj my chodili do našich farských kostolov. Kto by tvrdil niečo iné, tak je luhár. Pre neveriacich a ľahostajných ľudí je skutok lásky vykonávaný v kostole stratou času. A žiaľ, ich výstredný a svetský život vplýva aj na mnohých pokrstených, deti a mládež. A tak si niektorí povedali, že do kostola už nebudú chodiť, a ani nechodia. Keď už, tak možno len na väčšie sviatky, ale aj to im musí najprv vydať. Na sobáš, na pohreb a keď ich dieťa ide na prijímanie a syn na birmovku,  tak vtedy sa ešte ukážu v kostole. Božia milosť im určite klope na srdce. Stačí ho trošku pootvoriť, skloniť tvár a pošepkať: „Pane, tu som, pomôž mi, prosím. Neviem ako začať, som taký prázdny a úbohý. Túžim Ťa milovať a nasledovať. Uviazol som v mnohých hriechoch, ale Ty máš moc ma od všetkého vyslobodiť. Odpusť mi a zmiluj sa na do mnou.“ A Pán takúto úprimnú  modlitbu  určite vypočuje a pomôže človeku. Sv. František mal bohatého otca a jeho biznis mu dobre vynášal, ale František sa dobrovoľne vzdal otcovho majetku a odmietol kráčať v jeho šľapajach. On si vybral za príklad Krista a začal kráčať v jeho šľapajach. Našiel ten pravý zmysel života, ktorý je v odovzdanosti do Božej vôle.

Čo máme robiť my? Snažme sa plniť si svoje stavovské povinnosti a s bázňou a chvením pracujme na svojej spáse. Spolupracujme s Božou milosťou, kajajme sa a verme evanjeliu. Viem, že je tiež dôležité, aby sa veriaci farníci modlili za svojho kňaza vo farnosti a prosili Pána, aby ho uchránil pred zlými vplyvmi a napĺňal jeho srdce láskou k Pravde, ktorú potom on má ohlasovať všetkému ľudu pre dobro ich duší. Viera je z hlásania a hlásanie skrze Kristovo slovo. Keď kňaz hovorí o Božích veciach a ľud počúva, rastie naša viera. To si nevymyslela Cirkev a ani biskupi, či kňazi, ale tak to povedal Pán Ježiš: „Kto vás počúva, mňa počúva a kto vami pohŕda, mnou pohŕda. A kto mnou pohŕda, pohŕda tým, ktorý ma poslal.“  A tiež i kňazi by nemali vynechávať svoju osobnú modlitbu a modlitbu za svojich farníkov. Nikto z nás neplní Božiu vôľu dokonale, ale keď sa modlíme a stretávame sa aj na spoločných modlitbách, rastie aj naša láska. A kto veľa miluje, tomu sa aj veľa odpúšťa. A láska nerobí zle blížnemu. Tak, ako sv. František, aj my si vyberme Krista a učme sa kráčať v jeho šľapajach.

Skutok predpísaný na získanie odpustkov je nábožná návšteva kostola spojená s Modlitbou Pána (Otče náš…) a vyznaním viery (Verím V Boha…). Okrem toho treba splniť tri podmienky: sv. spoveď (vyznanie, ľútosť a skutočné vnútorné zrieknutie sa zla, aj tých všedných hriechov), sv. prijímanie a modlitba na úmysel Sv. Otca.  Pápež Benedikt XVI. o tomto dni (2. august) napísal: „Ľudia nepretržite vchádzali do kostola a vychádzali z neho. Bolo cítiť, že kresťanstvo je milosť, ktorej sa možno otvoriť v modlitbe. Amen.