V kláštore zomrel jeden starší mních. Na pohreb prišla aj jeho staršia sestra zo svojim malým vnúčikom. Ten vnúčik veľmi plakal a bratia z kláštora sa ho snažili utíšiť: neplač, veď on už bol starý, teraz mu je lepšie, je v nebi a bude za teba orodovať, aby si aj ty tam prišiel. Ponúkali mu aj cukríky, ale on nechcel. Plakal.
O chvíľu sa jeho babka naklonila k jednému z mníchov a povedala mu: ale veď on neplače za zomrelým, ale za čiapkou s ktorou sa hral na cintoríne asi hodinu pred pohrebom a spadla mu do jamy.
Keby sa ho spýtali prečo plače?
Aj my keď sa z niekym rozprávame, nechajme ho, kým on neskončí. Pozorne ho počúvajme. Nepremýšľajme skôr nad tým, čo mu odpovieme, kým sám neskončí. Môže nám uniknúť niečo podstatné.
Často pozeráme na to, či nám je niekto sympatický. S nesympatickým sa málo kedy dávame do reči, snažíme sa mu vyhnúť alebo sme ticho vo vnútri, aby si myslel, že nie som doma a pozeráme len spoza závesu. A takto by to nemalo byť.
Niekedy nás aj taká nepatrná vec môže oddialiť od Boha. Alebo si povieme, že to je len maličkosť, ale v skutočnosti tej maličkosti dôverujeme viac ako Bohu.
Pokoj príde len vtedy, keď budeme načúvať ľuďom, ktorí sú veľmi odlišní. Amen.
Pridaj komentár