Po spovedi musíme byť ešte viac opatrní ako pred spoveďou. Mnohí sa vtedy cítime takí ľahkí, nadľahčení, ale zároveň sme aj veľmi zraniteľní. Z vlastnej skúsenosti to asi poznáme všetci.
Rozhodne by spoveď nemala pôsobiť ako droga, ktorá nás akosi vyvedie z reality tohto sveta. Preto aj po spovedi musíme odchádzať opäť s takým pocitom, že som predsa len hriešnik, aj keď som bol na spovedi. Ale zároveň si musím hlbšie uvedomovať jednu dôležitú skutočnosť, že aj takého hriešnika ako som ja, Boh má rád. A dnes mi to opäť dokázal.
A čo budem robiť ja? Ako budem odpovedať na jeho lásku a odpustenie? Tým, že budem viac opatrnejší, rozhodnejší. Rozhodnejší v zápasoch so svojimi chybami a nerobiť ich ihneď už o pár minút alebo hodín po tom, ako som dostal rozhrešenie. Ja viem, že to nie je ľahké. A preto by nám nemali chýbať také dve čnosti. Vytrvalosť a trpezlivosť so sebou.
Tak sa mi niekedy zdá, že pomaličky sa stávame ľuďmi tlačítok a gombíkov. Všetko naťukať, všetko hneď vyjde. To znamená ako keby sme sa stávali ľuďmi samozrejmosti. A preto aj zmenu chcem hneď. Lenže kňaz pri spovedi je lekár a nie čarodejník. A stav hriešnosti, patologický stav, ktorý sme desaťročia získavali a nosíme ho v sebe, ten sa nevylieči ani sa neuzdraví za pár minút v spovedi. Po spovedi sa snažme robiť pravé pokánie a buďme trpezlivý sami so sebou a s našimi blížnymi. Oni sú na tom podobne ako my, nedokážu sa po dobrej spovedi zmeniť z minúty na minútu k lepšiemu. Potrebujú čas a lásku. Nečakajme od nich veľké zmeny a nerozčuľujme sa, keď znovu vidíme ich bezmocnosť a pád do hriechu. To isté môžu pozorovať na nás.
Robiť pokánie budeme celý život. Je to stav nikdy nekončiaci. Stav bez konca. Akonáhle by sme cítili, že to už nie je tak, potom by sme boli podobní Kristovi.
Majme trpezlivosť so sebou, so svojimi chybami, a nenechajme sa znovu znechutiť, ak pocítite, že už o pár minút to opäť nefunguje. Amen. Láska nech zvíťazí a používajme pri tom zdravý rozum.
Pridaj komentár