Tieto slová som počul veľmi často v detskom veku. Rodičia ma vychovávali v duchu katolíckej viery a naučili ma aj prežehnať sa.
V knihe staršieho vydania som sa dočítal, že poznamenania sa sv. Krížom čiže prežehnanie sa, je starodávnou katolíckou obyčajou. A datuje sa od apoštolských čias, o čom svedčia mnohí sv. otcovia a cirkevní učitelia.
Tertulián hovorí: “Pri každom vykročení z domu, pri každom vchádzaní do domu, keď sa obliekame, umývame, zapaľujeme sviecu, za stôl sadáme a akúkoľvek prácu začíname robiť, znamenáme si čelo krížom. Tomuto všetkému nás učili apoštoli Pána Ježiša.”
Prežehnávame sa tzv. veľkým čiže latinským prežehnaním sa. S vystretou dlaňou robíme kríž z čela na hruď (na srdce) a hovoríme: V mene Otca i Syna; a z ľavého pleca na pravé plece: i Ducha Svätého. Amen – ruky máme zložené (zopnuté). Úprimným prežehnaním sa – vyznávame, že Duch Svätý vychádza od Otca i Syna a že skrze Kristov kríž sme boli prevedení z ľavej strany odsúdenia a zahynutia na pravú stranu vykúpenia a spásy. Amen. Vzdávajme vďaky, Pánovi, Bohu nášmu a nehanbime sa, keď sa máme na verejnosti prežehnať.
V prvých časoch viac bolo vo zvyku prežehnávať sa tzv. malým čiže gréckym krížom, t. j. palcom pravej ruky poznačíme krížikom čelo a hovoríme: V mene Otca, čím vyznávame, že Otec je prvou osobou Najsvätejšej Trojice tak ako je naša hlava najprednejším a najúčelnejším údom nášho tela; krížikom si poznačíme ústa a hovoríme: i Syna, na znamenie, že Syn Boží, zvaný Slovo, je od večnosti splodený od nebeského Otca tak, ako sa naše slovo rodí v ústach; napokon krížikom si poznačíme hruď (srdce) a hovoríme: i Ducha Svätého, čím vyznávame, že Duch Svätý, prameň Božej lásky, vychádza od Otca i od Syna.
Keď kňaz v kostole ide čítať evanjelium, tak pri týchto slovách: „Čítanie zo sv. evanjelia podľa Matúša“, robíme na sebe znamenie malým krížom. Ježišu, osvieť môj rozum (krížikom si značíme čelo), hovor mojimi ústami (krížikom si značíme pery) a prebývaj v mojom srdci (krížikom si značíme hruď). Amen.
Znamením kríža, čiže prežehnaním sa – vyznávame Najsv. Trojicu, pripomíname si Kristovu smrť na kríži, na ktorom nám Kristus vydobyl veľké a nevýslovné dobrodenia. Je krásne a milé vidieť deti a dospelých, v mestách a na dedinách, ako prechádzajú okolo kostola a prežehnajú sa. Nehanbia sa. Vzývajú a chvália Najsvätejšiu Trojicu a pozdravujú Ježiša Krista prítomného v Eucharistii v našich kostoloch. Veľa krát som bol v nemocnici pri pacientoch, ktorí už nemohli so mnou zo zdravotných dôvodov komunikovať a niekedy som ani nevedel, že či sú to vlastne veriaci (katolíci), tak som pri nich nahlas vzýval Najsv. Trojicu, prežehnal som sa a všimol som si, že aj oni rukou chceli urobiť to isté. To ma uistilo, že sú veriaci katolíci a že ma aspoň počujú. Predstavil so sa im, kto som, a spolu s nimi som prosil Pána za ich uzdravenie, za odpustenie hriechov a za milosť spásy. Človek môže prosiť a ďakovať.
Pridaj komentár