Pochválený buď Ježiš Kristus. V súčasnosti aj niektorí z mojich známych nemajú čas v nedeľu chodiť do kostola. Sú katolíci, ale do kostola nechodia. Ich reakcie na nedeľnú svätú omšu sú nasledovné: “Kostol nie je všetko. Ja sa modlím doma. Rodičia ma nútili chodiť do kostola a nebolo to správne. Teraz sa už rozhodujem sám”. Neraz som si vypočul aj kritiku z ich úst na tých, ktorí do kostola chodia: “Sú to obyčajní pokrytci. V kostole vzpínajú ruky k modlitbe a mimo kostola, v práci, v rodinách sa správajú otrasne. A tak do kostola nechodím, aj kvôli nim.
Niektorí z nich aj v detstve miništrovávali, no prišiel čas, keď raz vynechali svätú omšu v nedeľu, potom druhý krát a postupne v nich vychladol vzťah k tomuto posvätnému miestu a prestali chodiť úplne. Netvrdím, že sú to zlí ľudia, veď kto môže koho súdiť. Aj ten človek, ktorý nechodí do kostola vie pomáhať, a vie sa doslova aj rozdávať, keď treba.
Uvedomujem si bolesť, smútok mnohých matiek, rodičov, keď vidia ako život ich dieťaťa sa uberá nesprávnym smerom a nevedia mu, okrem modlitby za neho, nejak zvláštne pomôcť.
Veľkou bolestou a ranou v srdci Cirkvi sú tie známe pohoršenia zo strany niektorých kňazov, žiaľ, ktorí sexuálne zneužívali deti. Mnohí ľudia potom v tých farnostiach, keď to vyšlo na svetlo, ale aj v iných, prestali chodiť do kostola. Nikto by to nečakal, že sa také niečo vôbec môže stať a stalo sa. Je to bolestné a veľmi smutné. Vždy však človek musí niesť zodpovednosť za takéto správanie, za svoje zlé skutky a prijať aj adekvátny trest. V Cirkvi je to ako v rodine, keď niekto z jej členov niečo desivé, odporné vykoná, trpí tým celá rodina a najradšej by sa od hanby niekde ukryli. A niekedy im to aj tí ostatní potom dajú pocítiť. Zazerajú na nich, vykrikujú na nich na ulici a podobne. Napriek tomu všetkému, čo zlé sa udialo, aj v Cirkvi, aj v rodine, s bolesťou v duši, ostaňme verní nášmu Kristovi, veď pravdivosť kresťanstva sa nezakladá na nedokonalých kresťanoch, ale na dokonalom Kristovi. On vždy na nás čaká, aj v našich kostoloch, pretože to je miesto modlitby. Chce, aby sme tam chodievali na súkromnú modlitbu, ale aj na tú spoločnú, pretože On, Ježiš nás rád vidí, keď vytvárame jednotné, modliace sa a milujúce spoločenstvo. Sme jeho ovečky. A ovečka je viac v bezpečí, keď je s tými ostatnými spolu a v prítomnosti pastiera. A Dobrý Pastier nám službou Cirkvi, On ju tým poveril a nikoho iného, dáva seba samého za pokrm a nápoj v Oltárnej Sviatosti. Prichádzajme ku Kristovi a jedzme Chlieb života. Chceme mať večný život, tak poslúchnime nášho Ježiša, ktorý nás pozýva k Eucharistickému stolu (k oltáru). Áno, je to záležitosť srdca. Čo nosíme v srdci. Lekári už pomerne niekoľko rokov dokážu aj transplantovať ľudské srdce, ale naplniť ľudské srdce láskou a plodmi Ducha Svätého, to nevedia. To je výhradná záležitosť živého, pravého a jediného Boha, ktorý nás stvoril a daroval nám život. Nik nemôže prísť ku mne, ak mu to nedá Otec, hovorí Ježiš. Kostol je pre mňa miesto modlitby, ale aj radosti, odpustenia, milosrdenstva a živého Chleba, ktorý nevyhnutne potrebujem pre svoj život. Uveril som Kristovi, že On je v tom kúsku Chleba, skutočný a živý, a v tejto viere chcem vytrvať až do konca môjho pozemského života. Nechcem nikdy hovoriť, že ja do kostola chodiť nemusím. Ale pre mojich kamarátov, ktorí doposiaľ do kostola nechodia, alebo chodili a prestali, mám pre nich v srdci lásku a úctu. Nesmieme súdiť ľudí, ale k čomu sme dospeli, tak toho sa potom už držme.
S prianím všetkého dobrého od Pána Váš brat Jaroslav.
Pridaj komentár