Manželia v dôchodkovom veku sa rozhodli, že v niektoré dni v mesiaci podľa dohody pozvú niekoho zo svojich rodinných priateľov k nim domov na večeru. A tak v jeden večer k nim prišiel ich priateľ a od tej chvíle, ako vstúpil dnu do domu, počul ako manžel nazýva manželku a ona zase jeho takými zvláštnymi názvami, menami. Začal tým, že jej hovoril miláčik. A manželka odpovedala: No čo, môj medík. A on: Moja myška. Ona: Moje malé prasiatko, môj melónik. A takto si hovorili hore dolu krásnymi slovami.
A tento chlapík, ktorý bol u nich doma na návšteve bol z toho veľmi prekvapený a hovoril si: Ja som tiež ženatý, ale ja som svoju manželku takto nazýval len prvé dva – tri roky. A oni sú spolu už toľko rokov a takto krásne si hovoria, naozaj zvláštne. Večera mu chutila a po jej skončení manželka odišla do kuchyne. Chvíľku sa s manželom rozprával o svojich koníčkoch a potom sa ho spýtal: “Počúvaj, ako je to možné, že doteraz si dokázal a dokážeš manželku takto nazývať, povedz mi to tajomstvo, čo je za tým.”
A on sa obzrel dookola, že či to manželka nebude počuť a keď videl, že je ešte v kuchyni povedal: “Počúvaj, ale ja som, vieš, zabudol jej meno a neviem si naň spomenúť už takmer 30 rokov.”
Milé manželky, ak Vás vaši manželia volajú takýmito zvláštnymi menami, názvami alebo slovom “ty,” spýtajte sa ich, že či si ešte pamätajú Vaše krstné mená. Lebo stáva sa nám, že zabúdame mená a potom nazývame ľudí inak.
Drahí manželia, nezabudnite mená svojich manželiek, prosím. Spomeňte si na to, ako sa volajú.
V súvislosti s menami mám takú krásnu osobnú skúsenosť. V rámci vyučovania náboženstva som navštevoval aj učilište, ktoré patrilo do mojej farnosti. Medzi budúcimi automechanikmi, bolo ich v triede 21, bol aj chalan, ktorého všetci učitelia volali po priezvisku. Keď som ho ja oslovil menom a tak som to robil stále, pričom som vlastne nevedel ako to vlastne je, tak prišiel ku mne a povedal mi pred všetkými v triede, že v tejto škole som jediný, ktorý ho volá po mene a na jeho tvári bolo vidieť, že sa mu to páči. Získal som ho na svoju stranu tým, že som ho volal po mene, ale aj tých ostatných. Na mojich hodinách sa správal slušne a sme kamaráti až do teraz. Dokonca sa mi pri jednom neplánovanom stretnutí, keď už bol po škole zamestnaný ponúkal, že mi kedykoľvek grátis opraví auto a vymení pneumatiky.
Stáva sa, že nám niekto nevie prísť na meno a o to viac to bolí vtedy, keď je to niekto z rodiny. Čo už narobíme. Hnev, zatrpknutosť – to sú zlé vlastnosti a človeka svojsky poznačia, zviažu do otroctva.
Ako dobre nám padne, keď nás ľudia volajú po mene a máme milujúcich ľudí okolo seba. Aj naše mená majú svoj pôvod v Bohu a všetky sú veľmi krásne. Pán, každého z nás volá po mene. No najkrajšie meno, aké pod slnkom poznáme je meno Ježiš. Je to meno Božieho Syna, ktorý sa stal človekom, aby nás vykúpil. V tomto mene sa nám odpúšťajú hriechy a vzývaním tohto mena prichádza do nášho života spása.
A ešte v súvislosti s Božím menom, Ježiš. Mnohí ľudia sa už prestali modliť alebo ešte vôbec nezačali. Nevzývajú toto sväté meno v modlitbách a chválach, ale veľmi často ho vyslovujú neúctivo, nadarmo, rúhavo a vôbec im nevadí, že porušujú Božie prikázanie: Nevezmeš meno Božie nadarmo. Bože odpusť im, lebo ťa nepoznajú a nevedia doceniť to, čo si pre nich urobil. Ale aj nám odpusť, lebo mi ťa poznáme a predsa sa v mnohom prehrešujeme v iných oblastiach života.
Pri osloveniach druhých používajme ich mená a pokúsme sa do toho vložiť aj lásku, to je Pánova vôľa. Koľkokrát sme my, teda ja aj ty v živote zarmútili, urazili Pána Ježiša a odišli sme tak od jeho lásky. Toľko hriechov sme popáchali, že sa nedajú spočítať, ale On nás stále volá po mene. Podobajme sa mu aj v tomto. Našim vyjadrením lásky voči tým, ktorí nám ubližujú, je aj to, že ich aj naďalej oslovujeme po mene a s patričnou úctou. Boh to všetko vidí a odpustí nám naše hriechy. Aleluja. Amen.
Pridaj komentár