Počas dialógu s ľuďmi sa mi natíska aj otázka: Chodíte do kostola?
Mnohí veriaci ľudia vďačne chodia do kostola a nájdete ich tam dokonca aj v pracovných dňoch. A to nehovorím len o starších ľuďoch. Cez týždeň môžete vidieť v kostoloch aj deti, či mládež. Zvlášť v mestách a vo väčších farnostiach je to reálnejšie. A odpoveď týchto ľudí je: Áno, chodím do kostola.
Poznám však aj reakcie ľudí, ktorí do kostola nechodia a keď už, tak iba na veľké sviatky alebo v prípade nejakej veľkej udalosti v rodine (prijímanie sviatostí, pohreb a pod.). Ich odpovede sa točia stále o tom istom. Kostol nieje všetko. Ja sa modlím doma. Rodičia ma nútili chodiť do kostola a to ma odradili od tohto zvyku. Pozrite sa na tých ľudí, ktorí tam chodia. Veď to sú obyčajní pokrytci. V kostole vzpínajú ruky k modlitbe a mimo kostola, v práci,v rodinách sa správajú otrasne. A tak do kostola nechodím, lebo keď ich tam vidím mám hneď zvýšený tep. Úprimnosť nadovšetko. Pýtam sa: Je v tom naozaj úprimnosť, alebo len obyčajná výhovorka. Pripúšťam, že niektorých z nich naozaj mohol niekto poriadne nahnevať, ale určite nie všetkých. Skôr by som prijal odpoveď: Necítim nič k tomu miestu a zatiaľ neviem, prečo by som tam mal chodiť? Toto je ten hlavný dôvod, prečo tam ľudia nechodia. Veď, keď im potom aj hovorím, že hlavným dôvodom nášho chodenia do kostola nie sú ľudia, ale že je to Božia vôľa, tak súhlasne pokyvujú hlavou. No neprídu aj tak. A keď už, možno jednu, dve nedele a potom zase prestanú. Prečo?
Je to záležitosť srdca. Čo nosíme v srdci. Medicína dokáže liečiť choré srdcia, ale naplniť srdcia láskou a iným ovocím Ducha, to je monopol živého a pravého Boha. Denne vzývajme Ducha Svätého, aby naplnil naše srdcia láskou, poznaním…
Stretávam sa s ľuďmi, ktorí ako sami tvrdia v detstve miništrovávali, ale teraz nemajú čas chodiť do kostola. Prišiel čas, keď raz vynechali svätú omšu, potom druhý krát a postupne v nich vychladol vzťah k tomuto posvätnému miestu a prestali chodiť úplne. K tomu sa pridružili falošní kamaráti, možno neveriace ženy, túžba osamostatniť sa a užívať si život naplno, bez nejakých obmedzení a pravidiel. Jednoducho povedané: Byť sám sebe šéfom. Do môjho života nech mi nikto nekafre a vôbec, prečo by som mal ja niekoho počúvať, poslúchať. A keď už, tak len niekoho rovnakého zmýšľania alebo koho milujem. A taký sa možno ešte nenarodil.
Uvedomujem si bolesť, smútok mnohých matiek, rodičov, keď vidia ako život ich dieťaťa sa uberá nesprávnym smerom a nevedia mu, okrem modlitby za neho, nejak zvláštne pomôcť. Pretože ich dieťa ich pomaly nepovažuje za nič a tvrdohlavo odmieta všetko, čo mu rodičia hovoria. Ba dokonca je k nim aj drzý. Niektoré z detí sa radikálne rozbehli za svojim biznisom, po materiálnej stránke sa im nežije zle, ale duchovný život sa im nateraz veľmi vzdialil a nevidia nič len seba, svoju rodinu a svoj biznis.
V každom človeku sídli duch, ľudský duch. Ak nebudem mať svojho ducha pod kontrolou, môže ma zničiť. Duch človeka má moc pozvať Ducha Svätého, ale aj zlého ducha. Ak človek pozýva Ducha Svätého, tak robí veľmi dobre, lebo ľudský duch musí byť podriadený Duchu Svätému. Preto nás Ježiš učí modlitbu: Príď kráľovstvo tvoje, buď vôľa tvoja v mojom živote. Duch Svätý je ten, ktorý nás učí milovať Ježiša Krista prítomného v Eucharistii. Duch Svätý je ten, ktorý nás vedie k oltáru a pripravuje naše srdcia k prijatiu pravého Tela a Krvi nášho Pána Ježiša Krista, skutočne, reálne, podstatne prítomného v bielej Hostii.
Do kostola prichádzame všetci ako hriešnici. Aj to uvedomenie, že sme hriešnici je znakom toho, že v nás prebýva Duch Svätý. To je Božia milosť, ktorá v nás pôsobí a Boh túto milosť chce dať každému človeku. On klope na srdce každého človeka a čaká na jeho pozvanie. Ak sa to udeje, tak z hostiteľa sa stáva hosť. Ježiš má vždy pri sebe Chlieb života a sýti ním našu dušu. Toto prebývanie Boha v srdci človeka sa prejaví aj na vonkajšku človeka a na jeho činnosti ako takej.
Ak nepozveme do svojho srdca Ducha Svätého je viac ako pravdepodobné, že do nášho srdca sa nasťahuje zlý duch. Žiaľ niekedy ich môže byť aj viac, tých zlých duchov. Aj to sa prejavuje na živote človeka.
Ježiš je ten, ktorý nás uzdravuje a lieči. Aby zasiahol do nášho života, má na to tisíce rôznych prostriedkov a spôsobov.
Snažme sa nedávať nikomu pohoršenie. A keď sa to už stalo alebo možno v budúcnosti stane, tak to nenechajme len tak a bežme sa rýchlo ospravedlniť tým ľuďom, ktorým sme ublížili a ich aj pohoršili. Mnohé veci sa už jednoducho nedajú vrátiť späť, ale čo môžeme urobiť pre nápravu – urobme. Niektorým ľuďom stačí vyjadrenie našej ľútosti a ospravedlnenie za to, čo sa stalo. Iní môžu požadovať aj niečo viac. Peňažné vyrovnanie a môže im to aj dlhšie trvať, kým nám odpustia. Záleží od stupňa bolesti. Ale keď Boh vidí v našom srdci ľútosť a žiaľ – odpúšťa nám. V súčasnosti počúvame o mnohých pohoršeniach aj zo strany kňazov, ktorí sexuálne zneužívali deti. Je to veľká bolesť a rana v srdci Cirkvi a mnohí ľudia v tých farnostiach, ale aj v iných, prestali chodiť do kostola. Život prináša aj takéto zlé a smutné udalosti. No aj napriek tomu zostaňme verní Kristovi, veď pravdivosť kresťanstva sa nezakladá na nedokonalých kresťanoch, ale na dokonalom Kristovi. Nikto z nás ľudí neplní Božiu vôľu dokonale a máme mnoho chýb. No Ježišovo milosrdenstvo je tak veľké, že každej ľudskej biede a hlbokým zraneniam v dušiach dokáže pomôcť.
Pozývajme stále Ducha Svätého do nášho srdca a snažme sa svedčiť o Kristovi predovšetkým svojimi skutkami, životom. Aj slová sú potrebné, ale nech za našimi slovami vidieť aj skutky. Láska je liekom na všetko a len láska. Odplácať sa za nelásku, ignoranciu, hrubosť láskou – niekedy človek narazí na kameň vo svojom srdci a neurobí to – je to ťažké pre každého, aj pre sväto žijúcich ľudí, ale rozmýšľajme nad tým, čo je hore a čo nás čaká ak vytrváme v dobrom až do konca. Prosme o bláznovstvo pre Krista. O skutočné bláznovstvo, ktoré za normálnych okolností nebudeme chápať ani my sami. Chápal niekto Krista, keď ho upevňovali klincami na kríž a on prosil: Otče odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Mária a kto ešte?!
Ďakujem všetkým, ktorí vo viere v Boha chodia do kostola a prosím osobitne za tých, ktorí do kostola nechodia, aby zakúsili lásku živého Boha a pochopili pozemský život, ako prípravu na ten nebeský, večný. Ak žijeme, ešte nič nieje stratené. Modlime sa jeden za druhého a prosme o pomáhajúcu milosť pre tých, ktorí sú stratení alebo idú nesprávnym smerom, nesprávnou cestou. Amen.
Pár vecí treba upresniť. Veriť v duchovno (v boha) a inklinovať k niejakej cirkvi, sú diametrálne odlišné veci. Ja verím! Ale nepatrím žiadnej cirkvi a ani som nepatril. Neupisal som svoju dušu žiadnej inštitúcii. Moja duša je slobodná. Celý život sa riadim intuitívne. Mám dar intuície a vyhol som sa mnohým problémom. Moja cesta je správna. Kostol nie je a ani nikdy nebol a nebude žiadny stánok boží. Ježiš nekazal stavať chrámy ani sa klaniať krížom, soškám či farárom. Toto všetko je prázdna bohapustá tma, chlad a puch, ktorý vytvoril človek na ziskanie a upevnenie moci, zastrašovanie a udržiavanie ľudí v nevedomosti. A pridajme k tomu ešte pedofilné aféry katolíckych kňazov. Môj boh ma miluje a je so mnou všade, prihovára sa ku mne, vedie ma životom úzkou cestou a správnou. A moja viera je tak silná, že by som pre takého boha neváhal aj zomrieť! Moja duša je presný kompas a budem sa ním riadiť, pokiaľ budem na tomto skazenom svete.
A toto, by mi žiaden “kňaz” ani objekt s krížom či hviezdou alebo polmesiacom neposkytol.
Ak som sa niekoho dotkol, tak len preto, lebo to vnucovanie kostolov je už naozaj nechutné. A všetko čo sa vnucuje stojí za …. stačí pozrieť reklamu
Ďakujem Vám, že ste nám tu napísali, hoci s Vašimi myšlienkami nesúhlasím. “Peter a Ján vystupovali o tretej hodine do chrámu na popoludňajšiu modlitbu. Práve prinášali istého muža, ktorý bol od narodenia chromý. Denne ho kládli k chrámovej bráne, ktorá sa volá Krásna, aby si pýtal almužnu od tých, čo vchádzali do chrámu. Keď videl vchádzať do chrámu Petra a Jána, prosil, aby mu dali almužnu.”(Sk 3, 1 – 3) Vstupovali do chrámu na popoludňajšiu modlitbu. Prečo do chrámu?! Ježiš im nekázal chodiť do chrámu, tak prečo tam išli?! Veď sa mohli modliť niekde v dome, alebo pod figovníkom. Pán Ježiš mal zvyk chodiť do synagógy: “Keď odtiaľ odišiel, vošiel do ich synagógy.” – (Mt 12, 9) “Prišiel aj do Nazareta, kde vyrástol. Podľa svojho zvyku vošiel v sobotu do synagógy a vstal, aby čítal.” – Lk 4, 16) “V inú sobotu vošiel Ježiš do synagógy a učil. Bol tam človek, ktorý mal vyschnutú pravú ruku.” – (Lk 6, 6) Ste veľmi opovážlivý vo svojich tvrdeniach. Kdesi som to počul a veľmi sa mi to páčilo: Niektorí ľudia si vytvoria svojho boha, ktorý v skutočnosti neexistuje, lebo Boh, ktorý naozaj existuje sa im nepáči. A mimochodom “Cirkev živého Boha, je stĺp a opora pravdy.” – (1 Tim 3, 15) “Kristus miluje Cirkev a seba samého vydal za ňu,” (Ef 5, 25) – ale s tým Vy zjavne nesúhlasíte. “Veď nik nikdy nemal v nenávisti svoje telo, ale živí si ho a opatruje, ako aj Kristus Cirkev, lebo sme údmi jeho tela.” (Ef 5, 29 – 30) A pokiaľ ide o pravdu, myslím si, že je na mieste, keď nám to niekto vnucuje. Použijem príklad: Šavol z Tarzu bol presvedčený, že jeho cesta je správna a nasledovníkov Krista považoval za sektárov. Prenasledoval Cirkev. Bol pritom, keď kameňovali diakona Štefana a chcel zničiť tú sektu. Pán Ježiš použil svoju moc a pred Damaskom sa ho zmocnil, chápete to. Zmocnil sa ho. Kiež by sa Pán Ježiš všetkých ľudí dnes takto zmocnil. Ale On to tak nerobí stále. Je tu však jeho Cirkev, ktorú On sám chcel a bude tu až do konca sveta – pekelné brány ju nikdy nepremôžu. “A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu.” – (Mt 16, 18) Aj keď sa v priebehu jej dejín (Cirkvi) udiali nepekné aféry jednotlivcov, ale Cirkev tu bude pevne stáť až do konca sveta. A bude ohlasovať evanjelium novým a novým generáciám. Pozrite, na Petrovi postavil Pán Ježiš svoju Cirkev, nazval ho skalou, a Peter mu povedal: “Aj keby všetci odpadli od teba, ja nikdy neodpadnem. Aj keby som mal umrieť s tebou, nezapriem ťa. Podobne hovorili aj ostatní učeníci.” Vieme, ako to napokon dopadlo – 3x zaprel. Teším sa, že Vy máte takú silnú vieru. Ja budem vždy patriť do Cirkvi a som kňazom, a od ľudí som si už neraz vypočul nadávky a urážky. Istý žiak v deviatej triede ZŠ začal pred spolužiakmi nahlas nadávať, že kňazi sú pedofili a tak som sa ho spýtal, že či som ja pedofil. Nie, nie, vy nie, ale tí ostatní. Pán Ježiš bude súdiť ľudí aj za ich výroky: “Ľudia sa budú v deň súdu zodpovedať z každého daromného slova, ktoré vyslovia. Lebo podľa svojich slov budeš ospravedlnený a podľa svojich slov budeš odsúdený.” – (Mt 12, 36 – 37) Slová žalmistu: Hľa, úbožiak zavolal a Pán ho vyslyšal. – sú mi blízke. A Vám želám všetko dobré. Ahojte. Jaroslav, brat?
Dobry den,
Aj ja pripojim svoj komentar.
Ja som krestanka. Chodim do kostola, od malicka som vyrastala v katolickej rodine a ked som mala 14 rokov som pocitila dotyk Boha, ked som bola v nemocnici. Bolo to tak krasne, tak silne, lezala sok na lozku v bolestiach a modlila som sa k Panu Jezisovi. A zrazu som zacitila nesmierni prilev lasky, ktora naplnila cele moje vnutro a citila som ju aj fyzicky. Cele telo sa mi triaslo od tej lasky, take intenzivne to bolo. Vtedy som zacitila, ze Boh je naozaj zivy a velmi ma miluje. Vtedy som sa od tej lasky rozplakala a potom odvtedy som ma Pan castejsie zahrnal tymito prilevami Lasky pocas osobnej modlitby s nim. Aj v kostole po svatom prijimani. A obcas aj ked som len prisla do kostola akoby sa tesil,ze som prisla za nim. Bolo to krasne.
Vtedy sa vo mne zrodila tuzba po reholnom zivote. Tuzila som len po Bohu a po zivote s nim. Pocas celej strednej skoly som radsej nez po zabavach chodila na svatu omsu a travila cas s mojim milovanim Panom. On mi tolkokrat daval take krasne prejavy svojej lasky, ktore sa nedaju opisat. Potom mi raz dal aj darcek. Dostala som charizmu jazykov na sviatok Bozieho milosrdenstva. Odvtedy som sa s nim spajala este intenzivnejsie v tejto tajuplnej forme modlitby, kedy ma Boh pokazde naplnil takym neskutocnym pokojom, ktory som pocas beznej modlitby ustami nikdy nezazila. Cele moje vnutro aj fyzicky, bolo naplnene takym pokojom, ze som to az fyzicky dokazala citit. Moje vnutro bolo take lahke, ze keby som nemala na sebe telo, tak vyletim rovno k Bohu.
V stvrtok rocniku na strednej skole som mala pocas letnych prazdnin vstupit do klastora, aby som si vyskusala ich sposob zivota. Ak by to malo byt pre mna, mohla by som po maturite k nim vstupit ako postulantka.
A vtedy sa to stalo. Tyzden pred mojim vstupom do klastora som bola aj s mojou maminou a jej priatelom na vylete v prirode a bol tam aj syn maminho priatela. A poblaznil mi hlavu. Pacil sa mi a tak ma striasne zmiatol, ze som v srdci zapochybovala o svojom povolani.
Vstupila som do klastora no on zostal v mojej mysli a cele mi to tak rozhadzalo vnutro ze s takymto rozpoltenym duch.stavom som si myslela, ze Boh nechce aby som bola iba jeho.
Plakala som. Od mojich 14 rokov som tuzila byt Jezisova nevesta a tyzden lred vstupom do klastora mi poblaznil hlavu nejaky chlapec.
A nevedela som to spracovat.
A potom mi matka predstavena povedala, ze este si nemysli, ze je teraz pre mna ten najvhodnejsi cas na vstup, ze este treba pockat aby som bud isla na vysoku skolu alebo sa aj zamilovala.
Plakala som a prosila Boha o pomoc lebo teraz som nevedela co mam robit, ktorym smerom sa mam vydat. Nevedela som ani na aku skolu mam ist. Nic. Tak som si teda vybrala pedagogicku fakultu, aby som uspokojila rodinu, ze predsta nebudem bez VS. Ale moje vnutro bolo prazdne. A potom som spoznala jeho. Dajme mu meno Daniel. Bol moj spoluziak este na zakladnej skole a celu strednu sme sa nevideli. A ked sme sa nahodne stretli, tak tam preskocila iskra a ja som sa zalubila. A hoci som nadalej prezivala krasne chvile s Panom Jezisom, moj chlapec mi zaplnal moju mysel aj srdce viac a viac. Postupne moj vztah k Panu Jezisovi zacal zovsednievat a hoci som sa modlila a chodila do kostola, jeho prejavy lasky som zakusala menej a boli aj menej intenzivne. Potom postupne som zacala aj popri skole brigadovat a po brigade sa stretavat s mojim chlapcom a casu na mojho Pana bolo zase menej. A potom sme sa zacali s proatelom bozkavat a potom sa ma zacal casom aj dotykat a po polroku nasho chodenia som prisla o svoju cistotu. Plakala som duchovne ale moje srdce uz bolo otupene a moja mysel roztriestena. Ved mam dobreho priatela, slusny je, lubi maz mam uz 19 rokov, tak preco by som nemala mat vztah? Ved som mnou nebude zit v celibate az do svadby…atd…to som pocuvala vo svojej mysle. Koho to bol hlas? Urcite nie Ducha Svateho. A potom sme odisli do zahranicia a na skolu som sa vykaslala. Aj tak ma nebavila. Nasli sme si kazdy pracu a zili sme ,,manzelsky zivot”. Hoci som mojho priatela lubila, nebola som duchovne stastna. Pokazde ked som sedela v kostole na omsi som plakala, lebo som nemohla pristupit ku svatemu prijimaniu. Citila som Lasku Boha, ze ma stale velmi milujem, ale nemoze mi dat svoje pozehnanie.
S priatelom som sa nakoniec rozisla ale nasla som si ineho priatela, ktory je teraz uz 10 rokov mojim manzelom. Mame spolu 4 deti.
Moj terajsi manzel bol tiez krestan ale nepraktizujuci. Chodili sme spolu rok a potom sme sa vzali. Pan Boh nas pozehnava, vedie nas, pomaha nam kazdy den ale uprimne, starostlivost o rodinu, o deti, o financie…vsetky tie svetske starosti tak velmi pohlcuju mysel cloveka, ze obcas sa obraciam v placi k Panu Bohu a prosim ho a hladam, a spominam, ze kde su tie casy, ked som bola iba jeho a on moj a ked som s nim prezivala tie nadherne chvile laskyplneho zjednotenia ako kedysi? Su uz len takou letmou spomienkou. Obcas mi este dava pocitovat svoju laskyplnu naruc a vtedy som cela prestastna,pretoze sa to nestava tak casto, ani v kazykoch sa uz nemodlim tak cato ako kedysi…com plna tolkych hriechov…odkedy som aj ako matka som stale v strese a nevyspata a podrazdena a velakrat sa vnimam ako obycajny pokrytec, ktory vlastne nema v sebe ziadnu lasku, ked nakricim.na nezbedne deti. Chyba mi Pan Boh. Chcela by som ho milovat takou laskou, akou ho miluju svaty. Ale som taka slaba. Takztiez som impulzivna a vybusna a potom pocujem ten druhy hlas ked sa modlievam: ,,si obycajny pokrytec..si na smiech. Modlis sa, a doma hucis po detoch. Bola si podrazdena na manzela. A teraz sa tu vymodlievas?” Ja viem ze su to reci diabla, lebo to on nam rad vytyka, ale uprimne…ma pravdu.
Boze, keby si vedel, ako moc spm Ta milovala ako moc mi aj teraz ked som uz vydata a mam 4 krasne deti, ako velmi mi chybas…aj teraz ked toto pisem tak mi slzy kvapkaju na mobil. Prosto, ludia, ak mozete milujte Boha, urobte ho stastnym, lebo su potom aj ludia ako ja, ktory hovoria Panu Bohu ze ho miluju ale su na smiech.
Dobry den,
Aj ja pripojim svoj komentar.
Ja som krestanka. Chodim do kostola, od malicka som vyrastala v katolickej rodine a ked som mala 14 rokov som pocitila dotyk Boha, ked som bola v nemocnici. Bolo to tak krasne, tak silne, lezala som na lozku v bolestiach a modlila som sa k Panu Jezisovi. A zrazu som zacitila nesmierni prilev lasky, ktora naplnila cele moje vnutro a citila som ju aj fyzicky. Cele telo sa mi triaslo od tej lasky, take intenzivne to bolo. Vtedy som zacitila, ze Boh je naozaj zivy a velmi ma miluje. Vtedy som sa od tej lasky rozplakala a potom odvtedy ma Pan castejsie zahrnal tymito prilevami Lasky pocas osobnej modlitby s nim. Aj v kostole po svatom prijimani. A obcas aj ked som len prisla do kostola akoby sa tesil,ze som prisla za nim. Bolo to krasne.
Vtedy sa vo mne zrodila tuzba po reholnom zivote. Tuzila som len po Bohu a po zivote s nim. Pocas celej strednej skoly som radsej nez po zabavach chodila na svatu omsu a travila cas s mojim milovanim Panom. On mi tolkokrat daval take krasne prejavy svojej lasky, ktore sa nedaju opisat. Potom mi raz dal aj darcek. Dostala som charizmu jazykov na sviatok Bozieho milosrdenstva. Odvtedy som sa s nim spajala este intenzivnejsie v tejto tajuplnej forme modlitby, kedy ma Boh pokazde naplnil takym neskutocnym pokojom, ktory som pocas beznej modlitby ustami nikdy nezazila. Cele moje vnutro bolo naplnene takym pokojom, ze som to az fyzicky dokazala citit. Moje vnutro bolo take lahke, ze keby som nemala na sebe telo, tak vyletim rovno k Bohu.
V stvrtom rocniku na strednej skole som mala pocas letnych prazdnin vstupit do klastora, aby som si vyskusala ich sposob zivota. Ak by to malo byt pre mna, mohla by som po maturite k nim vstupit ako postulantka.
A vtedy sa to stalo. Tyzden pred mojim vstupom do klastora som bola aj s mojou maminou a jej priatelom na vylete v prirode a bol tam aj syn maminho priatela. A poblaznil mi hlavu. Pacil sa mi a tak ma striasne zmiatol, ze som v srdci zapochybovala o svojom povolani.
Vstupila som do klastora no on zostal v mojej mysli a cele mi to tak rozhadzalo vnutro ze s takymto rozpoltenym duch.stavom som si myslela, ze Boh nechce aby som bola iba jeho.
Plakala som. Od mojich 14 rokov som tuzila byt Jezisova nevesta a tyzden pred vstupom do klastora mi poblaznil hlavu nejaky chlapec.
A nevedela som to spracovat.
A potom mi matka predstavena povedala, ze este si nemysli, ze je teraz pre mna ten najvhodnejsi cas na vstup, ze este treba pockat aby som bud isla na vysoku skolu alebo sa aj zamilovala.
Plakala som a prosila Boha o pomoc lebo teraz som nevedela co mam robit, ktorym smerom sa mam vydat. Nevedela som ani na aku skolu mam ist. Nic. Tak som si teda vybrala pedagogicku fakultu, aby som uspokojila rodinu, ze predsta nebudem bez VS. Ale moje vnutro bolo prazdne. A potom som spoznala jeho. Dajme mu meno Daniel. Bol moj spoluziak este na zakladnej skole,a celu strednu sme sa nevideli. A ked sme sa nahodne stretli, tak tam preskocila iskra a ja som sa zalubila. A hoci som nadalej prezivala krasne chvile s Panom Jezisom, moj chlapec mi zaplnal moju mysel aj srdce viac a viac. Postupne moj vztah k Panu Jezisovi zacal zovsednievat a hoci som sa modlila a chodila do kostola, jeho prejavy lasky som zakusala menej a boli aj menej intenzivne. Potom postupne som zacala aj popri skole brigadovat a po brigade sa stretavat s mojim chlapcom a casu na mojho Pana bolo zase menej. A potom sme sa zacali s priatelom bozkavat a potom sa ma zacal casom aj dotykat a po polroku nasho chodenia som prisla o svoju cistotu. Plakala som duchovne ale moje srdce uz bolo otupene a moja mysel roztriestena. Ved mam dobreho priatela, slusny je, lubi ma a mam uz 19 rokov, tak preco by som nemala mat vztah? Ved som mnou nebude zit v celibate az do svadby…atd…to som pocuvala vo svojej mysli. Koho to bol hlas? Urcite nie Ducha Svateho. A potom sme odisli do zahranicia a na skolu som sa vykaslala. Aj tak ma nebavila. Nasli sme si kazdy pracu a zili sme ,,manzelsky zivot”. Hoci som mojho priatela lubila, nebola som duchovne stastna. Pokazde ked som sedela v kostole na omsi som plakala, lebo som nemohla pristupit ku svatemu prijimaniu. Citila som Lasku Boha, ze ma stale velmi miluje, ale nemoze mi dat svoje pozehnanie.
S priatelom som sa nakoniec rozisla ale nasla som si ineho priatela, ktory je teraz uz 10 rokov mojim manzelom. Mame spolu 4 deti.
Moj terajsi manzel bol tiez krestan ale nepraktizujuci. Chodili sme spolu rok a potom sme sa vzali. Pan Boh nas pozehnava, vedie nas, pomaha nam kazdy den ale uprimne, starostlivost o rodinu, o deti, o financie…vsetky tie svetske starosti tak velmi pohlcuju mysel cloveka, ze obcas sa obraciam v placi k Panu Bohu a prosim ho a hladam, a spominam, ze kde su tie casy, ked som bola iba jeho a on moj a ked som s nim prezivala tie nadherne chvile laskyplneho zjednotenia ako kedysi? Su uz len takou letmou spomienkou. Obcas mi este dava pocitovat svoju laskyplnu naruc a vtedy som cela prestastna,pretoze sa to nestava tak casto, ani v jazykoch sa uz nemodlim tak cato ako kedysi…com plna tolkych hriechov…odkedy som aj matka, som stale v strese a nevyspata a podrazdena a velakrat sa vnimam ako obycajny pokrytec, ktory vlastne nema v sebe ziadnu lasku, ked nakricim na nezbedne deti. Chyba mi Pan Boh. Chcela by som ho milovat takou laskou, akou ho miluju svati. Ale som taka slaba. Takztiez som impulzivna a vybusna a potom pocujem ten druhy hlas ked sa modlievam: ,,si obycajny pokrytec..si na smiech. Modlis sa, a doma kricis po detoch. Bola si podrazdena na manzela. A teraz sa tu vymodlievas?” Ja viem ze su to reci diabla, lebo to on nam rad vytyka, ale uprimne…ma pravdu.
Boze, keby si vedel, ako moc som Ta milovala, ako moc mi aj teraz ked som uz vydata a mam 4 krasne deti, ako velmi mi chybas…aj teraz ked toto pisem tak mi slzy kvapkaju na mobil. Prosto, ludia, ak mozete milujte Boha, urobte ho stastnym, lebo su potom aj ludia ako ja, ktory hovoria Panu Bohu ze ho miluju ale su na smiech.