V roku 1827 bol farár Ján Maria Vianney telesne i duševne chorobne vyčerpaný. Od ustavičnej práce a duševných útrap zoslabol a k tomu i neprestajná horúčka ho morila. V takomto stave podal si žiadosť o preloženie. Jeho žiadosti vyhoveli a vymenovali ho za farára do Fareins, farnosti asi päť ráz väčšej ako Ars. Keď už mal odchádzať na nové pôsobisko opanoval ho strach, zaďakoval sa a zostal v Arse. “Ja biedny, chcel som odísť do veľkej farnosti, ja, ktorý sa ťažko udržím pred zúfalstvom zo spravovania malej farnosti!”
Ako sa bál o svojich farníkov, aby neprišli do pekla, tak mal strach aj o seba, aby sa tam nedostal. Hrôza pred peklom ho niekedy tak opanovala, že sa ho až zúfalstvo chytalo. “Bože môj”, – vzdychal v takých chvíľach, – “všetko pretrpím, čo len chceš, len mi daj milosť, aby som sa nedostal do pekla.” Jeho duša nenachádzala útechu na zemi, ktorej sa nepridŕžala, ani v nebi, kde ešte nebola a odkiaľ, ako sa zdalo, bola vytvorená.
Na sklonku svojho života Ján povedal: “Keby som bol vedel pri príchode do Arsu, čo tam musím pretrpieť bol by som hneď zomrel.” (Andrej Patka: Svätý Ján Vianney, Arský farár)
Vieme, že peklo jestvuje. Náš Pán, Ježiš Kristus, nám neprestajne posiela výzvy na obrátenie. Možnože nás čakajú prísne opatrenia Božej spravodlivosti. S dôverou sa obráťme na Pána Ježiša a to slovami, ktoré vyriekol žalmista: “Ukáž nám, Pane, svoje milosrdenstvo a daj nám svoju spásu.”
Pridaj komentár