S druháčikmi na základnej škole som v telocvični hral futbal. Bola to vlastne na hodine telesnej výchovy. Suploval som učiteľa, ktorý v tom čase bol pravdepodobne chorý. To si už presne nepamätám, ale čo si dobre pamätám z tohto futbalu bol “akože” faul na malého Radka. Jeho domáhanie sa trestného kopu, jedenástky a keď som mu nedal za pravdu, tak začal vlastne trucovať a prestal hrať. Nebol to žiadny faul. To si len on vymyslel, lebo jeho spolužiak bol vo futbale lepší. Sedel na lavičke a my sme hrali ďalej.
V jednom okamihu, keď som bol blízko neho mi hovorí: prídem za tebou na faru aj s otcom a strelíme ti guľku do hlavy. A ja mu na to hovorím: aspoň budem v nebi. A tam je môj starý otec, aj tam ťa zbije, odvetil “veriaci” druháčik.
Niektoré deti sa vedia až takto nahnevať, že nám chcú len zle. Ani v nebi by mi nedoprial pokoja. Dúfam, že jeho dedko tam naozaj je a oroduje za nás i za svoju rodinu na zemi.
A čo povedať na záver: že žijeme v dobe, v ktorej už deti majú depresívne stavy a žiaľ, takých prípadov neustále pribúda. Zlomyseľnosť stále viac narušuje detskú spontánnosť a integritu. Vďaka ešte veriacim rodičom sa niektoré deti vedia aj modliť a niečo poznajú aj zo života Pána Ježiša. Prosím modlite sa za všetky deti v škole, vo farnosti, lebo nestačí, keď iba niektoré (vaše) deti sú dobré. Ak tie druhé deti nebudú dobré, tak často budú “podkurovať,” provokovať hlúpymi slovami, tie vaše. A potom nechápavo budete krútiť hlavou, že kde sa to zlo berie vo vašich deťoch. Pre správne pochopenie tu hovorím o vytrvalej a stálej modlitbe. Nemôžeme chápať modlitbu ako nejaký “čarovný prútik:” Pomodlím sa a zaraz budú všetci dobrí. Tak to nefunguje. Náprava života k lepšiemu, to je proces a môže to trvať aj niekoľko rokov.
Pridaj komentár