V nedeľu som zastupoval spolubrata kňaza v jeho farnosti a cestou späť som zastavil stopárom. V aute vysvitlo, že je to matka so synom. Pani sedela vedľa mňa a syn sedel za ňou. Cestou do Brezna sme sa rozprávali a nevedeli o tom, že som kňaz. Na palubnej doske som mal položený ruženec. Čo ma zarazilo, keď prstom začala ukazovať na kríž na ruženci a pritom hovorila, že to je modla. A povedala mi, aby som túto modlu dal preč z auta. Napriek jej suverénnemu tvrdeniu som bol pokojný a s kľudným hlasom som jej povedal, že kríž pre mňa nieje modla a nikdy ani nebude. Potom sme sa chvíľu na túto tému rozprávali a zdôraznil som, že mať kríž v aute alebo doma na stene nestačí. Tak ako nás Kristus miloval do krajnosti a obetoval sa za nás na dreve kríža, aj my sme povinní milovať jeden druhého a prinášať túto jeho lásku do súčasného sveta. Nie je to však vždy ľahké. Zvlášť vtedy, keď máme preukázať lásku našim nepriateľom. Svet však potrebuje naše svedectvo. A kedy nám svet uverí? Keď budeme autentickí kresťania, lebo viera bez skutkov je mŕtva. Lebo v Kristovi Ježišovi ani obriezka nič neznamená, ani neobriezka, ale viera činná skrze lásku.
V Prvom Petrovom liste čítame: “Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili.” Včera večer som bol v Šaštíne a v strede Baziliky sa nachádza Jubilejný kríž pod ktorým som sa modlil. Znovu som precítil svoju úbohosť, ale zároveň i veľkú lásku nášho Spasiteľa. “Kriste na kríži, – Kráľu najvyšší, – zmiluj sa nad nami! – Pre päť svätých rán – milosť udeľ nám – a odpusť nám viny!” (JKS 131)
Pridaj komentár