Desivé videnie pekla: “Niektorí preklínali svoje telá, iní svojich rodičov. Ďalší si zase vyčítali, že odmietli milosť a nechránili sa toho, o čom vedeli, že je hriešne. Boli to zmätené výkriky zúrivosti a zúfalstva.”
Nenávisť, zloba, strach – to sú lži, aby nás obrátili proti sebe. Ak odložíte lož, nenávisť, všetku nečistotu a zlobu, rúhanie, závisť, pokrytectvo a ohováranie, potom poznáte, že láska je našou skutočnou podstatou. V Liste Efezanom čítame, aby sme nedávali miesto diablovi, t. j. jeho veciam, veď nás to chce obrátiť proti sebe. Čudujem sa tomu, keď niekto pozná pravdu, ale ju nepovie, zastiera ju, neviem, čo tým myslí a čo tým chce dosiahnuť. Máme si hovoriť pravdu a len pravdu, tak je to napísané v Liste Efezanom: “Preto odložte lož a hovorte pravdu každý so svojim blížnym, veď sme si navzájom údmi.” (Ef 4, 25) Hračky diablove, ako je lož, pokrytectvo, ohováranie, nečistotu atď. naozaj treba odložiť a denne prosme Pána Ježiša o milosť, v spolupráci s ňou to dokážeme. Nikdy nie bez nej. V našich medziľudských vzťahoch si navzájom preukazujme lásku a úctu. Predbiehajme sa navzájom v úctivosti. Naplnením zákona je Láska. Božia láska je rozliata v našich srdciach skrze Ducha Svätého, ktorého sme dostali a my všetci údmi jedného tela.
Pripomeňme si príbeh zo Starého Zákona: “O Nabotovi a jeho vinici.” Kráľ Achab zatúžil po jeho vinici, ale Nabot sa jej nechcel vzdať. V texte čítame, že proti Nabotovi diabolsky svedčili pred celým zhromaždením, len aby ho mohli vyviesť za mesto a ukameňovať. “A keď Jezabel počula, že Nabota ukameňovali a že je mŕtvy, povedala Achabovi: „Vstaň a vezmi si vinicu Jezraelčana Nabota, ktorý ti ju nechcel dať za peniaze, lebo Nabot nežije, je mŕtvy.“
Keď človek vo svojom živote dáva miesto diablovi, tak robí to, čo sa nepáči Bohu. Neštíti sa nijakej zloby.Kiežby sme si všetci viac uvedomovali Božiu lásku na zemi, že je tu, blízko nás, v našich srdciach. Rozbaľme ju ako balíček od najlepšieho priateľa a nájdeme vzácny poklad.
“Kto pácha hriech, je z diabla, pretože diabol hreší od počiatku. A Boží Syn sa zjavil preto, aby zmaril diablove skutky. Podľa tohto sa dajú rozoznať Božie deti od diablových detí: kto nekoná spravodlivo, nie je z Boha; ani ten, kto nemiluje svojho brata. Lebo toto je zvesť, ktorú ste počuli od začiatku: aby sme jeden druhého milovali” (1Jn 3, 8. 10 – 11).
Mám Vás rád a ďakujem Vám za priateľstvo a za modlitby.
Pozdravujem Vás, duchovný otec, kňaz Jaroslav.
Pozdravujem vás všetkých, ktorí čítate a chcem vám povedať svojim príbehom, že tento kňaz, kňaz Jaroslav píše pravdu tak ako je. Vopred sa ospravedlňujem za svoj mizerný pravopis. I keď mi tento dôležitý faktor na vážnosti skôr uberie, napriek tomu príbeh napíšem. Napokon verím, že zabudnete na môj pravopis, ale na moj príbeh nie. Budete zhrození a možno vydesení. Asi ma znenávidíte a odsúdite. Minimálne ma vysmejete. Chcem to napísať preto, lebo verím, že medzi vami bude aspoň jeden komu môj “Masturbovanie je hriech.” Ale to je len jednoducho povedané.
U mňa k masturbovaniu došlo v puberte. Tú zvedavosť, čo to vlastne je som odhalil vo vani. Čo sa to vlastne stane, keď dôjde po prvý krát k “vyvrcholeniu”? O tom telesnom väčšina z nás vieme. Ale, čo sa stalo duchovne, o tom vedel iba Boh a diabol a dnes už aj ja. Bol som vedený už od detstva k viere katolíka. Nepochopil som ju, ani o čom vlastne je. U mňa to bola iba formálna záležitosť. Keby som veriacim naozaj bol, tak na slová vyryté na kameňoch samotným Bohom, by som sa pozeral s láskou – Boh Otec sa po prvý raz krvavo zranil práve pri piatom príkaze -, a najskôr by som nemal dnes problémy, ktore mi ničia život v každej oblasti.
Potom, ako som začal intenzívne masturbovať – vtedy ešte porno nebolo voľne dostupné ako dnes. Jednoducho preto lebo nebol internet. Maximálne časopisy, ale tie som sa hanbyil kupovať. Takže som musel zapájať do hry svoje predstavy. Slečny, ženy, matky, učiteľky… atď. Predstavyvosť v mojej mysli rástla až tak, že prerástla cez realitu a kvôli nej som sa viac a viac stal závislým na masturbovaní. Prečo cez realitu? No keby tá, či ona žena vedela, aké mam o nej predstavy pri masturbovaní, najskôr by mi minimálne jednu pridrbala! Neboli to cudzie ženy, ale tie, ktoré som poznal osobne. Ktoré ma svojim telom priťahovali. Nechcel som ostať iba pri masturbovaní. Chcel som viac. Chcel som sex. Suseda, moja spolužiačka, pokúsil som sa ju raz, keď sme boli sami, zneuctiť. Mali sme tak cca 14-15 rokov. Našťastie nedošlo k tomu. Nebola jediná. Pokúsil som sa o to zakrátko s inou. No bola mladsia. Možno ešte ani nie žena! Chytal som ju na intímnych miestach, čo sa jej nepáčilo a s plačom utekala domov. Ani som len netušil ako veľmi som jej ublížil. Po dvoch nevydarených pokusoch som pokračoval naďalej v masturbovaní. V devätnástich som si našiel dievča. Bola odo mňa o štyri roky mladšia. Ona bola prvá žena, s ktorou som začal smilniť. Predtým ani ona ani ja sme nepoznali, čo je to sex. Od mojej prvej skúsenosti s masturbovaním po dobu kedy som sa s ňou vyspal som žil život útekov z domu, zo školy, z kostola. Začal som fajčiť, piť alkohol a na to som potreboval kradnúť. Kradol som otcovi peniaze. Ťažko zarobené peniaze šoféra. Kradol som peniaze matke. Jej ťažko zarobené malé peniaze predávačky. Bola to ťažká práca keďže vtedy samoobsluhy neexistovali alebo viacmenej nie. A keď ma pristihla ako kradnem, a vysvetľovala mi, že nam neostavajú peniaze nazvyš ani o halier, urazil som sa a utekal z domu. Nemal som pochopenie pre nikoho a nič iba pre seba. Takto ma pomaličky moja závislosť na masturbovaní formovala v neuveriteľného sebca, egocentrika a netvora. Keď som matke napriek tomu, čo mi povedala, ukradol peniaze a vrátil sa z diskotéky nad ránom, na jej výčitky som jej nepovedal:”Odpusť mi”, ale tak ako sa na toho kto masturbuje zo závislosti patrí, povedal:”Choď do pi.i!”
Prepadal som z niektorých predmetov. Bol som najhorší žiak ročníka a človek bez charakteru. Aj keď medzi to všetko som občas išiel na spoveď – na veľkú noc a asi aj vianoce-, moje spovede zneli vždy takto: “Klamal som, kradol som, nepočúval som rodičov a hrešil som.” Nič viac. A počas tych omší som sa schovával za kostolom s rovnakými idiotmi ako som sám, kde sme si popri fajčení vymieňali historky z diskoték. Masturbovaním som sa stal neslušným, sebeckým, pyšným klamárom. Zo slušne vychovávaného a vedeného dieťaťa poctivých pokorných rodičov som sám a dobrovoľne kvôli masturbovaniu zničil ich snahu vychovať rozumného slušného syna. Hrubé slová, bitky, problémy s políciou a krádeže, to je to čo po masturbovaní zo mňa zostalo. Si mladý? Máš práve pätnásť rokov a čítaš moje slová? Čítaj ďalej, čo sa mi ešte len začalo diať. Po škole a niekoľkých zamestnaniach… Niekoľkých preto, lebo človek, ktorý sa vzpiera poslušnosti už v rannom veku voči svojím rodičom, čim ich zarmucuje, až privádza k slzám, dosiahne to, že sa mu Boh otočí chrbtom. A pre mňa to bolo hotové peklo. Problémy s disciplínou, lenivosť a hlúpe ohovárania ostatných presviedčali všetkých zamestnávateľov o tom, že si majú dať so mnou radšej pokoj. Bolo mi toto všetko jedno? To nie je výstižné slovo. Ja som po celé tie roky ani len netušil, že niečo robím zle. Nechápal som, že toto peklo je vlastne peklom. Keď sa mi zapáčilo jedno dievča, ktoré bolo dcérou môjho kolegu, ten mi povedal toľko: “Nechaj ju na pokoji, veď jej zničíš život.” Tieto slová ma mali po prvý raz v živote vôbec, uraziť a ponížiť. Tomuto môjmu kolegovi som vlastne dnes vďačný. Neurazili a nezahanbili ma nikdy slová matky, či otca, učiteľa alebo kohokoľvek, ale boli to práve tieto slová pretože to dievča sa mi naozaj páčilo. Ale môj život išiel rovnakou cestou ďalej doprevádzaný masturbovaním. Pribudol ešte alkoholizmus a agresivita pri jeho nadmernom konzumovaní. Bitky, šarvátky s rómami a nenávisť voči ním. Nenávidel som ich zo srdca. Na jednom som si zlomyl na pravej ruke prstenník. Netrafil som jeho tvár, keď podomnou ležal, uhol sa a ja dosť opitý udrel som päsťou obkladačku na zemi. Žiadný matrix s rozbitou obkladačkou. Iba zlomený prst. Keď ma priviezol kamoš na pohotovosť, a zdalo sa mi, že ma akosi dlho lekár necháva v čakárni, začal som kopať do dverí a byť vulgárnym. Ako čas bežal všimol som si, že okruh nás idiotov z mojej partie sa zmenšoval. Ako sme dospievali niektorí kamoši sa zmenili. Našli si partnerky a začali sa mi vyhýbať. Skrátka pochopili, že som im na hanbu a najskôr by prišli kvôli mne o priateľky. Keď som sa ocitol v tomto mojom bohapustom živote osamelým, bolo to zvláštne, ale uvedomil som si, že nechcem byť sám. Raz, keď som na diskotéke bol ako kus ožratej handry prevesený cez barový pult, všimlo si ma jedno dievča, ktorému som sa páčil, a bolo jej mňa ľúto, ako to neskôr povedala, stiahla ma z neho a pomohla posadiť sa za stôl. Keď som sa prebral z opice opýtal sa jej či ma domov nejaký odvoz. Neskôr, asi po mesiaci, stretol som ju v bare s nejakou jej kámoškou. Venovala mi úsmev a pozdrav. To bolo prvé dievča, čo sa na mňa usmialo a nebolo to nič formálne. Pozval som ju na rande, druhé, tretie… zaľubil som sa do nej a chcel zapôsobiť. Samozrejme hral som strašné divadlo o tom kým nie som. Ale napriek tomu ako čas išiel zmenila ma. Prestal som s barmi, diskotékami, alkoholom a podal prihlášku na technickú univerzitu. Samozrejme preto lebo ona študovala a ja blbec žil v domnení, že ak chcem s ňou žiť, musím s ňou držať krok. No lenže vybral som si druhu najťažšiu univeritu na slovensku a tak mi po prvom semestri poďakovali za moju prítomnosť a rozlúčili sa so mnou. Napriek tomu nedala mi kopačky a zasnúbili sme sa. Všemožne som sa snažil urobiť na ňu a jej rodičov dojem čo mi vlastne pomahalo meniť sa. Začal som vychádzať s rodičmi. Bol som pre zmenu užitočným. Začal som chodievať v nedeľu do kostola. Zdalo by sa, že všetko sa na dobre obrátilo. Keď prišiel čas svadby povedala mi, že sa chce vydávať vo svojom evanjelickom kostole. Povedal som jej: “nou problem bejbe”. Musel som preto ísť za svojim kňazom a požiadal ho o krstný list, ktorý bol potrebný k sobášu. Ten mi vysvetlil, že ak sa nevezmeme v našom kostole, budem sa musieť zmieriť s tým, že už nikdy nedostanem rozhrešenie. Toto ma vydesilo. Spomenul som si ako dieťa pred každým prvým piatkom som stál v rade na spoveď s papierom A4, ktorý mi mama pomohla napísať. Zrazu som cúvol. Nevedel som, že je to tak vážna vec. Nikdy som doposiaľ nebral nič tak vážne, aby som zodpovedne urobil akékoľvek rozhodnutie. Povedal som jej, že ak sa máme vziať, musí to byť v mojom kostole. Ona sa rozplakala a rozišli sme sa. Zavolal mi jej otec nech prídem k nim, že sa chce so mnou porozprávať. Čakala ma hromada výčitiek ako som ich dcére ublížil, a tiež urážky na stranu mojej cirkvy, že naši farari su “drbnutí”, kričala v hneve jej matka. Mesiac pred svatbou sme sa stretli a vysvetlil som jej, že ak nájde pochopenie pre moju situáciu a vezmeme sa, deti dovolím, aby boli pokrstené v jej kostole. Napokon sme sa dohodli. Jeden môj priateľ z čias minulých mi povedal, že som sa obrátil o 180’. Možno tak navonok. Vo vnútri som bol stále závislý na masturbovaní. Ani manželstvo to nezmenilo. Pracoval som po stavbách a bral som akúkoľvek prácu. Potreboval som sa postarať o rodinu. Býval som kvôli práci aj mesiac preč. Ako som tak trávil čas prezeraním videí na youtube, natrafil som na prednášku kňaza M. Kuffu, kde hovoril o pokore asi dve hodiny. Nepoznal som toho kňaza, ale Jeho slová ma chytili za srdce. Spoznal som sa v nich. V jeden večer po práci, keď som masturboval v sprche, je to dosť nechutné, ale spomenul som si na jeho slová. Skĺzol som na kolená a rozplakal sa. Vtedy som zatúžil ísť k nemu na spoveď. Z neho som mal pocit, že mu to môžem povedať. Dohodol som si spoveď v Žakovciach. Objednal som sa. Nevyznal som sa mu ja, ale on vyznal mne moje hriechy sám. Iba som ako teliatko prikyvoval hlavou a snažil sa stíhať odpovedať mu:”ano, ano,ano…” Nič iné iba ano. Ešte v tú noc ako som sa vrátil domov sa mi prisnil sen. V tom sne som kľačal na tráve s mojou dcérou. Miestami bola tráva a miestami blato. Neboli sme tam sami. Nevidel som ostatných ľudí, ale akosi som vedel, že tam sú a tiež kľačia. Pre veľkú hmlu som ich nemohol vidieť. A ako tak kľačíme zrazu pomedzi ľudí chodí akási žena s medeným krčahom s olejom v ľavej ruke a pravou rukou namáča prsty v oleji a potiera nimi čelá kľačiacich. Robila im znak kríža. Prišla k nám. Urobila tak aj mojej dcére. Mňa však vynechala a išla ďalej. Rozhorčene som sa jej opýtal:”Héj, a čo ja…?” Na čo prísne a rázne odpovedala: “Tebe nie!” “Prečo…?”, opýtal som sa znova a dodal som: ”Veď som bol včera na spovedi u Kuffu.” “Lebo si nepovedal jeden hriech.” Ktorý?! Opýtal som sa jej. A ako som to povedal zrazu som sa ocitol na mieste, keď som mal cca 14-15 rokov. Pozeral som sa z nejakej výšky na to, ako ležím na dievčati, svojej spolužiačke, ktorú som už spomenul, a chcel som ju zneuctiť. V tom momente ako som toto uvidel, okamžite som sedel na posteli a lapal po dychu. Bolo to neuveriteľné. Videl som v sne presne to čo som urobil pred viac než 17-mi rokmi do všetkých detailov tak akoby ma vtedy niekto nahrával na video a pustil o niekoľko rokov neskôr. Začal som panikáriť, že ak okamžite nepôjdem na spoveď idem hneď do pekla. Po chvíli som sa upokojil a povedal si: “Prestaň stresovať ty idiot. Ak by Boh chcel, aby si bol v pekle, nenechával by ťa nažive toľko rokov predsa napriek toľkým riskantným situáciam, keď si ožratý riadil auto a hral sa na pretekára F1. Keď čakal doposiaľ, určite počká ešte do rána kým pristúpiš k sv. Spovedi.” U nás ľudí žijúcich v stave ťažkých hriechov je to presne o tom, že žijeme v nevedomosti, čo skutočne riskujeme. Zakaždým, keď tragicky zahynie niekto mladý, hovorím si, Bože môj dúfam, že nežil v stave ťažkých hriechov. Nemal by žiadnú šancu. Až teraz odstupom času si uvedomujem, v akom omyle som žil, keď som si myslel, že nepôjdem do pekla len preto, že som v detstve chodieval každý mesiac na sv.spoved. A tak sa stalo. Ešte v ten deň som poprosil nášho kňaza, aby ma vyspovedal. Povedal som mu, že som sa v minulosti pokúsil znásilniť svoju spolužiačku. Po spovedi hneď v tú noc… ma zobudil asi tak cca centimeter od môjho ucha rev dvoch vlkov alebo im podobným psom. Boli na hrubých reťaziach, ktoré sa strácali v akejsi tmavej diere. Revali na mňa tak hlasno, že som od strachu takmer zomrel. Nikdy som taký rev nepočul, nevidel take ohavné tvory a neuvedomoval si taku nenávisť voči mne. V tých vlkoch, či ako ich nazvať, nebolo absolútne ani stopy po strachu a nemali so mnou žiadne zľutovanie. Revali tak nenávistne na mňa, že keby mohli, keby medzi mnou a nimi nebola tá centimetrová medzera akoby ochranne priehľadné sklo, vedel som akosi, že by nepotrebovali absolútne žiadny čas, aby ma roztrhali na framforce. Po tomto zážitku som si spomenul na ľudí ako je AdolfHitler, či Judáš z Kariotu a prišlo mi ich fakt ľúto. Nebol som v pekle, ale tieto bytosti mi spôsobili takú hrôzu, čo ma priviedlo k ľútosti nad nimi. Miesto, kde nie je slnko a vtáky, šum morí a smiech detí… Žiadna radosť ani kľud. Iba ustavičné utrpenie. Utíšilo ich citoslovce tíšenia postavy tmavšej ako bola samotná tma tej noci. Vysoká štíhla postava. Nevidel som jej do tváre, ale jasne som cítil ako sa vysmieva z toho ako ma tie psy vyľakali až na smrť. Toľko arogancie som jakživ nezažil. Jeho povahu neviem dostatočne opísať. Neexistuje slovník na to. Aj keby som chcel jeho aroganciu vyjadriť matematicky, musel by som použiť výraz, nie 100 na miliontú, ale nekonečno na nekonečnú. Proste neexistuje pre jeho povahu žiadne slovné ani iné nami dostupné obmedzenie. Vďaka tejto príhode som si uvedomil jednu vec a to, že svet, v ktorom žijeme je obmedzený na čas, silu, gravitáciu a myslenie. Všetko, čo je materiálne je obmedzené. Telá, živočíchy, rastliny. Všetko. A realita ako ju my nazívame nie je zďaleka takou realitou aká je v duchovnom svete. Preto skutočne nemá cenu príliš lipnúť na tento fyzický život. My ľudia, iba kvôli nevedomosti by sme silou mocou chceli zotrvať večne v tomto obmedzenom svete. Nariekame, keď niekto zomrie a často nie kvôli strate, my sa domnievame, že odísť z tohto sveta je tragédia. Čas samotného tohto stretnutia trval zlomok sekundy, z pohľadu našho sveta. No v duchovnom akoby trval oveľa dlhšie, akoby dvadsať minút. A tá zahalená bytosť potom, ako utíšila tych vlkov a oni zmizli, sa premiestnila smerom ku mne. Posunul o pár cm dekoráciu položenú na nočnom stolíku, čím mi dal najavo, že sa s ním nemam zahrávať lebo má moc. Na to zmizol. Bolo mu dovolené prísť za mnou. V tú noc zomrel jeden pán, ktorého som poznal osobne lebo býval kúsok odo mňa a tiež sme spolu istý čas pracovali na jednej stavbe. Poznám ho ako niekoho kto do kostola nechodieval a ustavične klial. Brával Božie meno nadarmo. Asi prišiel mu robiť doprovod na cestu k jeho súdu a po jednej ceste navštívil aj mňa, keď už teda bývam pár metrov. Po tomto zážitku som zrazu mal strach hrešiť. Prečítal som množstvo náboženskej literatúry. Bibliu. Všetky knihy od Valtorty. Filoteu, či pátra Pia, za krátky čas. Začal som chodievať na sv. omše aj v týždni a dva krát do mesiaca aj viac krát na sv.spoveď pretože sa zakaždým musím spovedať zo závislosti z masturbovania. Neviem sa toho vzdať. Vždy, keď sa mi nedarí alebomi niekto ublíži, vždy to ličim masturbovaním. Bolo mi odporučané kňazmi byť ustavične v spoločnosti. Ale tú si do postele vziať nemôžem a keď večer z lenivosti nepožiadam Nebeského Otca, aby ma ochraňoval počas spánku tak ako ma chránil počas dňa, žiadostivosť ma preválcuje. A môžem ísť na spoveď zas. Je to závislosť. Ťažká vec.
Blahoslavení čistého srdca. Keď som sa stretol s rôznymi kresťanskými spoločenstvami a videl toľkých mladých, a čítal o čistote apoštola Jána, rozplakal som sa, že svoju čistotu som navždy stratil. Tak veľmi som si prial vrátiť sa v čase a utiecť z tej vane. Je žiaľ neskoro. Ty, ktorý dúfam toto čítaš až doposiaľ a si vo veku okolo cca 14-15r. prosím ťa, nedovoľ svojej zvedavosti, aby z teba urobila otroka ako mňa. Masturbovanie, nie je len jeden hriech. Nájdi si na youtube rozhovor novinára s Tedom Bundym, masovým vrahom, ktorý sa ním stal pretože začal s masturbovaním a nemal to štastie ako ho máme my ostatní. Stal sa kvôli tomu psychopat a myslel si, že nekoná nič zlé. Že vlastne na vine sú všetci len nie on. Je toho veľa čo by som mohol napísať o masturbovaní a ako mi ono zničilo život… Byť na okraji spoločnosti, bez rešpektu a patričnej vážnosti muža, u ostatných. Taký život by si chcel? Je to peklo. Nevedomosť, žiadne čnosti, iba prázdnota a ničomnosť. Nemôžem už nikdy vrátiť čas, aby som zabránil tomuto úpadku, ale snažím sa využiť čas, ktorý mi ešte ostáva. Vyhľadal som to dievča, ktorému som ublížil a poprosil ju o odpustenie. Bola prekvapená, že po toľkých rokoch. Stretli sme sa a povedal som jej, že som urobil hroznú vec a viac ako hanba ma mučí ťarcha, že som jej tak veľmi ublížil. Odpustila mi. Je dnes mamkou a keď som ju raz uvidel s rodinou v jednom obchodnom centre bola usmievavá a šťastná. Želám si, aby mali ľudia pochopenie a odpustili takým hriešnikom ako som ja. Je to šialenstvo žiť v prekliatí. Už je to niekoľko rokov čo bojujem s myšlienkou výjsť so svojim zlým životom na povrch ako varovný príklad pre tínedžérov. Nemasturbujte prosim vás so slzami v očiach
MASTURBOVANIE
Pozdravujem Vás, duchovný otec, kňaz Jaroslav.
Pozdravujem vás všetkých, ktorí čítate a chcem vám povedať svojim príbehom, že tento kňaz, kňaz Jaroslav píše pravdu tak ako je. Vopred sa ospravedlňujem za svoj mizerný pravopis. I keď mi tento dôležitý faktor na vážnosti skôr uberie, napriek tomu príbeh napíšem. Napokon verím, že zabudnete na môj pravopis, ale na moj príbeh nie. Budete zhrození a možno vydesení. Asi ma znenávidíte a odsúdite. Minimálne ma vysmejete. Chcem to napísať preto, lebo verím, že medzi vami bude aspoň jeden komu môj “Masturbovanie je hriech.” Ale to je len jednoducho povedané.
U mňa k masturbovaniu došlo v puberte. Tú zvedavosť, čo to vlastne je som odhalil vo vani. Čo sa to vlastne stane, keď dôjde po prvý krát k “vyvrcholeniu”? O tom telesnom väčšina z nás vieme. Ale, čo sa stalo duchovne, o tom vedel iba Boh a diabol a dnes už aj ja. Bol som vedený už od detstva k viere katolíka. Nepochopil som ju, ani o čom vlastne je. U mňa to bola iba formálna záležitosť. Keby som veriacim naozaj bol, tak na slová vyryté na kameňoch samotným Bohom, by som sa pozeral s láskou – Boh Otec sa po prvý raz krvavo zranil práve pri piatom príkaze -, a najskôr by som nemal dnes problémy, ktore mi ničia život v každej oblasti.
Potom, ako som začal intenzívne masturbovať – vtedy ešte porno nebolo voľne dostupné ako dnes. Jednoducho preto lebo nebol internet. Maximálne časopisy, ale tie som sa hanbyil kupovať. Takže som musel zapájať do hry svoje predstavy. Slečny, ženy, matky, učiteľky… atď. Predstavyvosť v mojej mysli rástla až tak, že prerástla cez realitu a kvôli nej som sa viac a viac stal závislým na masturbovaní. Prečo cez realitu? No keby tá, či ona žena vedela, aké mam o nej predstavy pri masturbovaní, najskôr by mi minimálne jednu pridrbala! Neboli to cudzie ženy, ale tie, ktoré som poznal osobne. Ktoré ma svojim telom priťahovali. Nechcel som ostať iba pri masturbovaní. Chcel som viac. Chcel som sex. Suseda, moja spolužiačka, pokúsil som sa ju raz, keď sme boli sami, zneuctiť. Mali sme tak cca 14-15 rokov. Našťastie nedošlo k tomu. Nebola jediná. Pokúsil som sa o to zakrátko s inou. No bola mladsia. Možno ešte ani nie žena! Chytal som ju na intímnych miestach, čo sa jej nepáčilo a s plačom utekala domov. Ani som len netušil ako veľmi som jej ublížil. Po dvoch nevydarených pokusoch som pokračoval naďalej v masturbovaní. V devätnástich som si našiel dievča. Bola odo mňa o štyri roky mladšia. Ona bola prvá žena, s ktorou som začal smilniť. Predtým ani ona ani ja sme nepoznali, čo je to sex. Od mojej prvej skúsenosti s masturbovaním po dobu kedy som sa s ňou vyspal som žil život útekov z domu, zo školy, z kostola. Začal som fajčiť, piť alkohol a na to som potreboval kradnúť. Kradol som otcovi peniaze. Ťažko zarobené peniaze šoféra. Kradol som peniaze matke. Jej ťažko zarobené malé peniaze predávačky. Bola to ťažká práca keďže vtedy samoobsluhy neexistovali alebo viacmenej nie. A keď ma pristihla ako kradnem, a vysvetľovala mi, že nam neostavajú peniaze nazvyš ani o halier, urazil som sa a utekal z domu. Nemal som pochopenie pre nikoho a nič iba pre seba. Takto ma pomaličky moja závislosť na masturbovaní formovala v neuveriteľného sebca, egocentrika a netvora. Keď som matke napriek tomu, čo mi povedala, ukradol peniaze a vrátil sa z diskotéky nad ránom, na jej výčitky som jej nepovedal:”Odpusť mi”, ale tak ako sa na toho kto masturbuje zo závislosti patrí, povedal:”Choď do pi.i!”
Prepadal som z niektorých predmetov. Bol som najhorší žiak ročníka a človek bez charakteru. Aj keď medzi to všetko som občas išiel na spoveď – na veľkú noc a asi aj vianoce-, moje spovede zneli vždy takto: “Klamal som, kradol som, nepočúval som rodičov a hrešil som.” Nič viac. A počas tych omší som sa schovával za kostolom s rovnakými idiotmi ako som sám, kde sme si popri fajčení vymieňali historky z diskoték. Masturbovaním som sa stal neslušným, sebeckým, pyšným klamárom. Zo slušne vychovávaného a vedeného dieťaťa poctivých pokorných rodičov som sám a dobrovoľne kvôli masturbovaniu zničil ich snahu vychovať rozumného slušného syna. Hrubé slová, bitky, problémy s políciou a krádeže, to je to čo po masturbovaní zo mňa zostalo. Si mladý? Máš práve pätnásť rokov a čítaš moje slová? Čítaj ďalej, čo sa mi ešte len začalo diať. Po škole a niekoľkých zamestnaniach… Niekoľkých preto, lebo človek, ktorý sa vzpiera poslušnosti už v rannom veku voči svojím rodičom, čim ich zarmucuje, až privádza k slzám, dosiahne to, že sa mu Boh otočí chrbtom. A pre mňa to bolo hotové peklo. Problémy s disciplínou, lenivosť a hlúpe ohovárania ostatných presviedčali všetkých zamestnávateľov o tom, že si majú dať so mnou radšej pokoj. Bolo mi toto všetko jedno? To nie je výstižné slovo. Ja som po celé tie roky ani len netušil, že niečo robím zle. Nechápal som, že toto peklo je vlastne peklom. Keď sa mi zapáčilo jedno dievča, ktoré bolo dcérou môjho kolegu, ten mi povedal toľko: “Nechaj ju na pokoji, veď jej zničíš život.” Tieto slová ma mali po prvý raz v živote vôbec, uraziť a ponížiť. Tomuto môjmu kolegovi som vlastne dnes vďačný. Neurazili a nezahanbili ma nikdy slová matky, či otca, učiteľa alebo kohokoľvek, ale boli to práve tieto slová pretože to dievča sa mi naozaj páčilo. Ale môj život išiel rovnakou cestou ďalej doprevádzaný masturbovaním. Pribudol ešte alkoholizmus a agresivita pri jeho nadmernom konzumovaní. Bitky, šarvátky s rómami a nenávisť voči ním. Nenávidel som ich zo srdca. Na jednom som si zlomyl na pravej ruke prstenník. Netrafil som jeho tvár, keď podomnou ležal, uhol sa a ja dosť opitý udrel som päsťou obkladačku na zemi. Žiadný matrix s rozbitou obkladačkou. Iba zlomený prst. Keď ma priviezol kamoš na pohotovosť, a zdalo sa mi, že ma akosi dlho lekár necháva v čakárni, začal som kopať do dverí a byť vulgárnym. Ako čas bežal všimol som si, že okruh nás idiotov z mojej partie sa zmenšoval. Ako sme dospievali niektorí kamoši sa zmenili. Našli si partnerky a začali sa mi vyhýbať. Skrátka pochopili, že som im na hanbu a najskôr by prišli kvôli mne o priateľky. Keď som sa ocitol v tomto mojom bohapustom živote osamelým, bolo to zvláštne, ale uvedomil som si, že nechcem byť sám. Raz, keď som na diskotéke bol ako kus ožratej handry prevesený cez barový pult, všimlo si ma jedno dievča, ktorému som sa páčil, a bolo jej mňa ľúto, ako to neskôr povedala, stiahla ma z neho a pomohla posadiť sa za stôl. Keď som sa prebral z opice opýtal sa jej či ma domov nejaký odvoz. Neskôr, asi po mesiaci, stretol som ju v bare s nejakou jej kámoškou. Venovala mi úsmev a pozdrav. To bolo prvé dievča, čo sa na mňa usmialo a nebolo to nič formálne. Pozval som ju na rande, druhé, tretie… zaľubil som sa do nej a chcel zapôsobiť. Samozrejme hral som strašné divadlo o tom kým nie som. Ale napriek tomu ako čas išiel zmenila ma. Prestal som s barmi, diskotékami, alkoholom a podal prihlášku na technickú univerzitu. Samozrejme preto lebo ona študovala a ja blbec žil v domnení, že ak chcem s ňou žiť, musím s ňou držať krok. No lenže vybral som si druhu najťažšiu univeritu na slovensku a tak mi po prvom semestri poďakovali za moju prítomnosť a rozlúčili sa so mnou. Napriek tomu nedala mi kopačky a zasnúbili sme sa. Všemožne som sa snažil urobiť na ňu a jej rodičov dojem čo mi vlastne pomahalo meniť sa. Začal som vychádzať s rodičmi. Bol som pre zmenu užitočným. Začal som chodievať v nedeľu do kostola. Zdalo by sa, že všetko sa na dobre obrátilo. Keď prišiel čas svadby povedala mi, že sa chce vydávať vo svojom evanjelickom kostole. Povedal som jej: “nou problem bejbe”. Musel som preto ísť za svojim kňazom a požiadal ho o krstný list, ktorý bol potrebný k sobášu. Ten mi vysvetlil, že ak sa nevezmeme v našom kostole, budem sa musieť zmieriť s tým, že už nikdy nedostanem rozhrešenie. Toto ma vydesilo. Spomenul som si ako dieťa pred každým prvým piatkom som stál v rade na spoveď s papierom A4, ktorý mi mama pomohla napísať. Zrazu som cúvol. Nevedel som, že je to tak vážna vec. Nikdy som doposiaľ nebral nič tak vážne, aby som zodpovedne urobil akékoľvek rozhodnutie. Povedal som jej, že ak sa máme vziať, musí to byť v mojom kostole. Ona sa rozplakala a rozišli sme sa. Zavolal mi jej otec nech prídem k nim, že sa chce so mnou porozprávať. Čakala ma hromada výčitiek ako som ich dcére ublížil, a tiež urážky na stranu mojej cirkvy, že naši farari su “drbnutí”, kričala v hneve jej matka. Mesiac pred svatbou sme sa stretli a vysvetlil som jej, že ak nájde pochopenie pre moju situáciu a vezmeme sa, deti dovolím, aby boli pokrstené v jej kostole. Napokon sme sa dohodli. Jeden môj priateľ z čias minulých mi povedal, že som sa obrátil o 180’. Možno tak navonok. Vo vnútri som bol stále závislý na masturbovaní. Ani manželstvo to nezmenilo. Pracoval som po stavbách a bral som akúkoľvek prácu. Potreboval som sa postarať o rodinu. Býval som kvôli práci aj mesiac preč. Ako som tak trávil čas prezeraním videí na youtube, natrafil som na prednášku kňaza M. Kuffu, kde hovoril o pokore asi dve hodiny. Nepoznal som toho kňaza, ale Jeho slová ma chytili za srdce. Spoznal som sa v nich. V jeden večer po práci, keď som masturboval v sprche, je to dosť nechutné, ale spomenul som si na jeho slová. Skĺzol som na kolená a rozplakal sa. Vtedy som zatúžil ísť k nemu na spoveď. Z neho som mal pocit, že mu to môžem povedať. Dohodol som si spoveď v Žakovciach. Objednal som sa. Nevyznal som sa mu ja, ale on vyznal mne moje hriechy sám. Iba som ako teliatko prikyvoval hlavou a snažil sa stíhať odpovedať mu:”ano, ano,ano…” Nič iné iba ano. Ešte v tú noc ako som sa vrátil domov sa mi prisnil sen. V tom sne som kľačal na tráve s mojou dcérou. Miestami bola tráva a miestami blato. Neboli sme tam sami. Nevidel som ostatných ľudí, ale akosi som vedel, že tam sú a tiež kľačia. Pre veľkú hmlu som ich nemohol vidieť. A ako tak kľačíme zrazu pomedzi ľudí chodí akási žena s medeným krčahom s olejom v ľavej ruke a pravou rukou namáča prsty v oleji a potiera nimi čelá kľačiacich. Robila im znak kríža. Prišla k nám. Urobila tak aj mojej dcére. Mňa však vynechala a išla ďalej. Rozhorčene som sa jej opýtal:”Héj, a čo ja…?” Na čo prísne a rázne odpovedala: “Tebe nie!” “Prečo…?”, opýtal som sa znova a dodal som: ”Veď som bol včera na spovedi u Kuffu.” “Lebo si nepovedal jeden hriech.” Ktorý?! Opýtal som sa jej. A ako som to povedal zrazu som sa ocitol na mieste, keď som mal cca 14-15 rokov. Pozeral som sa z nejakej výšky na to, ako ležím na dievčati, svojej spolužiačke, ktorú som už spomenul, a chcel som ju zneuctiť. V tom momente ako som toto uvidel, okamžite som sedel na posteli a lapal po dychu. Bolo to neuveriteľné. Videl som v sne presne to čo som urobil pred viac než 17-mi rokmi do všetkých detailov tak akoby ma vtedy niekto nahrával na video a pustil o niekoľko rokov neskôr. Začal som panikáriť, že ak okamžite nepôjdem na spoveď idem hneď do pekla. Po chvíli som sa upokojil a povedal si: “Prestaň stresovať ty idiot. Ak by Boh chcel, aby si bol v pekle, nenechával by ťa nažive toľko rokov predsa napriek toľkým riskantným situáciam, keď si ožratý riadil auto a hral sa na pretekára F1. Keď čakal doposiaľ, určite počká ešte do rána kým pristúpiš k sv. Spovedi.” U nás ľudí žijúcich v stave ťažkých hriechov je to presne o tom, že žijeme v nevedomosti, čo skutočne riskujeme. Zakaždým, keď tragicky zahynie niekto mladý, hovorím si, Bože môj dúfam, že nežil v stave ťažkých hriechov. Nemal by žiadnú šancu. Až teraz odstupom času si uvedomujem, v akom omyle som žil, keď som si myslel, že nepôjdem do pekla len preto, že som v detstve chodieval každý mesiac na sv.spoved. A tak sa stalo. Ešte v ten deň som poprosil nášho kňaza, aby ma vyspovedal. Povedal som mu, že som sa v minulosti pokúsil znásilniť svoju spolužiačku. Po spovedi hneď v tú noc… ma zobudil asi tak cca centimeter od môjho ucha rev dvoch vlkov alebo im podobným psom. Boli na hrubých reťaziach, ktoré sa strácali v akejsi tmavej diere. Revali na mňa tak hlasno, že som od strachu takmer zomrel. Nikdy som taký rev nepočul, nevidel take ohavné tvory a neuvedomoval si taku nenávisť voči mne. V tých vlkoch, či ako ich nazvať, nebolo absolútne ani stopy po strachu a nemali so mnou žiadne zľutovanie. Revali tak nenávistne na mňa, že keby mohli, keby medzi mnou a nimi nebola tá centimetrová medzera akoby ochranne priehľadné sklo, vedel som akosi, že by nepotrebovali absolútne žiadny čas, aby ma roztrhali na framforce. Po tomto zážitku som si spomenul na ľudí ako je AdolfHitler, či Judáš z Kariotu a prišlo mi ich fakt ľúto. Nebol som v pekle, ale tieto bytosti mi spôsobili takú hrôzu, čo ma priviedlo k ľútosti nad nimi. Miesto, kde nie je slnko a vtáky, šum morí a smiech detí… Žiadna radosť ani kľud. Iba ustavičné utrpenie. Utíšilo ich citoslovce tíšenia postavy tmavšej ako bola samotná tma tej noci. Vysoká štíhla postava. Nevidel som jej do tváre, ale jasne som cítil ako sa vysmieva z toho ako ma tie psy vyľakali až na smrť. Toľko arogancie som jakživ nezažil. Jeho povahu neviem dostatočne opísať. Neexistuje slovník na to. Aj keby som chcel jeho aroganciu vyjadriť matematicky, musel by som použiť výraz, nie 100 na miliontú, ale nekonečno na nekonečnú. Proste neexistuje pre jeho povahu žiadne slovné ani iné nami dostupné obmedzenie. Vďaka tejto príhode som si uvedomil jednu vec a to, že svet, v ktorom žijeme je obmedzený na čas, silu, gravitáciu a myslenie. Všetko, čo je materiálne je obmedzené. Telá, živočíchy, rastliny. Všetko. A realita ako ju my nazívame nie je zďaleka takou realitou aká je v duchovnom svete. Preto skutočne nemá cenu príliš lipnúť na tento fyzický život. My ľudia, iba kvôli nevedomosti by sme silou mocou chceli zotrvať večne v tomto obmedzenom svete. Nariekame, keď niekto zomrie a často nie kvôli strate, my sa domnievame, že odísť z tohto sveta je tragédia. Čas samotného tohto stretnutia trval zlomok sekundy, z pohľadu našho sveta. No v duchovnom akoby trval oveľa dlhšie, akoby dvadsať minút. A tá zahalená bytosť potom, ako utíšila tych vlkov a oni zmizli, sa premiestnila smerom ku mne. Posunul o pár cm dekoráciu položenú na nočnom stolíku, čím mi dal najavo, že sa s ním nemam zahrávať lebo má moc. Na to zmizol. Bolo mu dovolené prísť za mnou. V tú noc zomrel jeden pán, ktorého som poznal osobne lebo býval kúsok odo mňa a tiež sme spolu istý čas pracovali na jednej stavbe. Poznám ho ako niekoho kto do kostola nechodieval a ustavične klial. Brával Božie meno nadarmo. Asi prišiel mu robiť doprovod na cestu k jeho súdu a po jednej ceste navštívil aj mňa, keď už teda bývam pár metrov. Po tomto zážitku som zrazu mal strach hrešiť. Prečítal som množstvo náboženskej literatúry. Bibliu. Všetky knihy od Valtorty. Filoteu, či pátra Pia, za krátky čas. Začal som chodievať na sv. omše aj v týždni a dva krát do mesiaca aj viac krát na sv.spoveď pretože sa zakaždým musím spovedať zo závislosti z masturbovania. Neviem sa toho vzdať. Vždy, keď sa mi nedarí alebomi niekto ublíži, vždy to ličim masturbovaním. Bolo mi odporučané kňazmi byť ustavične v spoločnosti. Ale tú si do postele vziať nemôžem a keď večer z lenivosti nepožiadam Nebeského Otca, aby ma ochraňoval počas spánku tak ako ma chránil počas dňa, žiadostivosť ma preválcuje. A môžem ísť na spoveď zas. Je to závislosť. Ťažká vec.
Blahoslavení čistého srdca. Keď som sa stretol s rôznymi kresťanskými spoločenstvami a videl toľkých mladých, a čítal o čistote apoštola Jána, rozplakal som sa, že svoju čistotu som navždy stratil. Tak veľmi som si prial vrátiť sa v čase a utiecť z tej vane. Je žiaľ neskoro. Ty, ktorý dúfam toto čítaš až doposiaľ a si vo veku okolo cca 14-15r. prosím ťa, nedovoľ svojej zvedavosti, aby z teba urobila otroka ako mňa. Masturbovanie, nie je len jeden hriech. Nájdi si na youtube rozhovor novinára s Tedom Bundym, masovým vrahom, ktorý sa ním stal pretože začal s masturbovaním a nemal to štastie ako ho máme my ostatní. Stal sa kvôli tomu psychopat a myslel si, že nekoná nič zlé. Že vlastne na vine sú všetci len nie on. Je toho veľa čo by som mohol napísať o masturbovaní a ako mi ono zničilo život… Byť na okraji spoločnosti, bez rešpektu a patričnej vážnosti muža, u ostatných. Taký život by si chcel? Je to peklo. Nevedomosť, žiadne čnosti, iba prázdnota a ničomnosť. Nemôžem už nikdy vrátiť čas, aby som zabránil tomuto úpadku, ale snažím sa využiť čas, ktorý mi ešte ostáva. Vyhľadal som to dievča, ktorému som ublížil a poprosil ju o odpustenie. Bola prekvapená, že po toľkých rokoch. Stretli sme sa a povedal som jej, že som urobil hroznú vec a viac ako hanba ma mučí ťarcha, že som jej tak veľmi ublížil. Odpustila mi. Je dnes mamkou a keď som ju raz uvidel s rodinou v jednom obchodnom centre bola usmievavá a šťastná. Želám si, aby mali ľudia pochopenie a odpustili takým hriešnikom ako som ja. Je to šialenstvo žiť v prekliatí. Už je to niekoľko rokov čo bojujem s myšlienkou výjsť so svojim zlým životom na povrch ako varovný príklad pre tínedžérov. Nemasturbujte prosim vás so slzami v očiach