V Bratislave som sa stretol na ulici s istým kamarátom a spolu sme kráčali na jedno modlitbové stretnutie. Spýtal som sa ho, že kedy ma príde pozrieť na Záhorie kde bývam. Sľuboval mi to už pred tromi rokmi spolu s manželkou, ale akosi na mňa pozabudli. A viete čo mi povedal, že to sa ešte načakám. A začal sa smiať. Takto to je, hovorím mu, ale keď si pred tromi mesiacmi náhle ochorel na srdce a rýchla sanitka ťa musela odviesť do nemocnice, tak vtedy si mi vyvolával: Jarko, prosím ťa, pomodli sa za mňa; obetuj za mňa svätú omšu…A keď ti je lepšie, tak mi povieš, to sa ešte načakáš. Samozrejme, že to bolo v pohode, ako malé podpichnutie, dobre sa poznáme a keď treba pomôcť, tak si pomôžeme. Návšteva by síce potešila, ale je to ponechané na slobodnej vôli človeka.
Spomínam si, keď som mal ako seminarista niekoľko týždňovú službu v domove pre skôr narodených a chorých kňazov, ako mi jeden z nich povedal, že zajtra ráno o 09.00 hod. prídi ku mne na izbu, pomôžeš mi s niečim. Sľúbil som mu, že prídem. Na druhý deň ráno som aj išiel k nemu na izbu, ale som si všimol, ako staršia sestrička vysáva koberec v kaplnke, tak som sa ponúkol, že je pomôžem. A stalo sa to, že k tomu kňazovi na izbu som prišiel o desať minút neskôr. Povedal mi len toľko, že keď niečo neviem splniť, tak to nemám čo sľubovať. A už o moju pomoc vtedy nestál. Bola to dobrá škola, byť medzi staršími kňazmi a rozprávať sa s nimi. Naozaj si dávam na to pozor, skôr než niečo sľúbim, tak rozmýšľam, že či to reálne dokážem splniť. Keď nie, tak radšej nič nesľúbim. Neraz si však človek musí priznať sám pred sebou, ale aj pred Pánom, sľúbil som, ale nesplnil som. A pristane nám zahanbená tvár. Poprosme o odpustenie.Znášajte sa navzájom a odpúšťajte si, ak by mal niekto niečo proti druhému. Ako Pán odpustil vám, tak aj vy!
Pridaj komentár