Istý človek, keď prechádzal po lese, uvidel líšku, ktorá si poranila nohy (pasca) a čudoval sa, ako ešte môže žiť. Má peknú kožušinu, zajtra si po ňu prídem, hovoril si. Na druhý deň líška ešte stále žila. Našiel si svoje miesto a čakal. V tom zazrel pribiehajúceho vlka s korisťou v zuboch. Vlk sa už nasýtil a nechal líške zbytok mäsa.
Nasledujúci deň Pán Boh znova nasýtil líšku prostredníctvom toho istého vlka. Človek sa začal čudovať úžasnej dobrote Boha a povedal si: “Ja sa tiež, celkom dôverujúc Pánovi, uložím do nejakého kúta a On mi dá, čo je potrebné.”
A tak sa správal po mnoho dní, ale neudialo sa nič a, chudáčisko, bol takmer na prahu smrti, keď začul hlas, ktorý hovoril: “Ó, ty, ktorý si na mylnej ceste, otvor svoje oči pravde! Choď podľa vzoru vlka, a prestaň konečne nasledovať úbohú zmrzačenú líšku.”
Hlad, chudoba, núdza – “Bože prečo niečo také dovolíš? Prečo nič nerobíš, aby sa to zmenilo?”
Samozrejme, že som niečo urobil. Stvoril som teba – odpovedá nám Pán Boh.
Ďakujem Ti Bože za ľudí, ktorí aj z toho mála čo majú, dokážu darovať chudobnejším, ako sú oni sami.
Boháč, ktorý zomrel sa ocitol na mieste večných múk a Lazár, ktorý bol jeho chudobný súčasník sa ocitol po smrti v Abrahámovom lone. Ich blízkosť na zemi ich obidvoch mala priviesť do neba. To bol pôvodný Boží plán. Ale boháč si to pokazil, lebo si nevšímal chudobného žobráka. Po smrti sa už nedá napraviť nič, čo akoby sme chceli. Almužna ešte nikoho nezabila. Chudobných budete mať vždy medzi sebou, hovorí Pán Ježiš Judášovi, ktorý bol na peniaze. A to isté hovorí aj nám.
Pridaj komentár