Ponechanie celibátu potvrdil II. vatikánsky snem 7. 12. 1965 2390-timi hlasmi koncilových otcov (biskupov). Len 4 hlasy boli proti.
Prečo Cirkev tak trvá na bezženstve svojich kňazov? Prečo je to tak, že kňaz, ktorý nezvládne celibát, spôsobí veľké pohoršenie?
Keď čítame duchovnú literatúru na túto tému, obhajoby celibátu sa nesú predovšetkým v tom zmysle, že slobodný muž môže všetky sily vo svojom kňazstve venovať svojim veriacim, lebo nemusí sa starať o rodinu. Takéto a podobné dôvody však nestačia. Sú vtom len čiastočné pravdy. Ani to nie je dôvod, že celibátni kňazi môžu smelšie hlásať evanjelium v každom systéme, lebo za ich otvorenosť nebude trpieť žena a deti. Dokonca ľahšie im je vo väzení v prípade proticirkevných systémov. Rad-radom sú to dôvody ľudsky pochopiteľné, ale vždy len čiastočné.
Celibát vychádza z viery, ktorá nás učí, že Ježišovi učeníci opustili všetko, aby patrili iba Kristovi. Oni sa mu oddali na celý život. Celibát predsa nie je zavrhnutie manželstva, ale uprednostnením TOHO, kto si moju pozornosť, oddanosť a lásku zasluhuje omnoho viac než ktokoľvek iný.
Len viera v Krista dáva pochopiť Jeho slová: “Každý, kto pre moje meno opustí domy alebo bratov a sestry, alebo otca a matku alebo deti alebo polia, dostane stonásobne viac a bude dedičom večného života” (Mt 19, 29). Kto myslí iba po ľudsky, toto nikdy nepochopí.
Roky po II. vatikánskom koncile boli dobou vrenia. Život Cirkvi nadobudol dynamizmus. Všade sa zdôrazňovalo dôležité poslanie laikov. Mnohí si však poplietli pohľad na budúcnosť a mysleli si, že v Cirkvi sa bude o všetkom hlasovať ako v parlamentoch, a kto získa dostatok hlasov, bude môcť pohnúť aj základmi a storočiami platnými tradíciami Cirkvi. Tým viac bude možné odstrániť také ustanovenia, ktoré sú len pozitívnym zákonom, ako je napr. celibát. Zabudli však na to, že v Katolíckej cirkvi celibát nadobudol posvätný ráz. Mnohí sa z nedočkavosti zrušenia celibátu oženili a zriekli sa aj kňazstva.
Celibát má aj svoj historický základ. Už v 16. storočí sa reformácia celkom postavila proti celibátu. Debata o celibáte je evanjeliový problém. Vec nadhodili farizeji, keď išlo o nerozlučnosť manželstva. Ježiš im povedal, že manželstvo je nerozlučiteľné. Z toho bolo jasné, že ide o veľmi vážnu ustanovizeň. Keď to Ježišovi učeníci počuli, povedali: “V takomto prípade je lepšie neženiť sa.” Ježiš im povedal: “Nie všetci toto chápu.” Ale zdôraznil: “Niet nikoho, kto pre Božie kráľovstvo opustí dom alebo ženu alebo bratov alebo rodičov alebo deti, aby nedostal oveľa viac v tomto čase a v budúcom veku večný život” (Lk 18, 28).
Toto všetko nie je dané každému. Je to dané len tým, ktorí spoznali tajomstvo Božieho kráľovstva a jeho skutočnú hodnotu. Ježiš chce od nás všetko, keď máme úplne jemu patriť. Svojim učeníkom povedal: “Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma. Lebo kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa nájde ho! (Mt 16, 25). Apoštoli to pochopili. Žiť bez manželstva je biblická skutočnosť. Ale najprv sa treba vychovať na človeka, ktorý objaví v Božom kráľovstve takú hodnotu, pre ktorú možno zanechať všetko. Vtedy človek dokáže prijať celibát nie ako ťarchu, ale skôr ako dar a Božiu výzvu. Direktórium o službe a živote kňazov vraví vo svojom 57. bode toto: “Celibát je totiž dar, ktorý Cirkev dostala a ktorý chce strážiť v presvedčení, že je dobrom pre ňu samu i pre svet.” A v ďalšom bode sa zdôrazňuje: “Celibát treba prežívať ako oslobodzujúcu novosť, osobitné svedectvo radikalizmu nasledovania Krista a znak eschatologickej skutočnosti.”
Je preto veľmi dôležité, aby kňaz od začiatku svojej seminárnej formácie chápal teologickú a duchovnú motiváciu cirkevnej disciplíny v oblasti celibátu. Zotrvávali by sme v neustálej nedozretosti, keby sme celibát prežívali ako daň, ktorá sa platí Pánovi, aby sme mohli pristúpiť k vysviacke. My ho však máme chápať ako dar, ktorý dostávame z Jeho milosrdenstva ako slobodnú voľbu a vďačné prijatie osobitného povolania k láske k Bohu a ľuďom. Do spomenutej slobody, v ktorej sa celibát prijíma, patrí aj to, že Cirkev nikoho nenúti k diakonskej a kňazskej vysviacke, ale pristupujú k nej kandidáti s predošlým štúdiom aj duchovnou formáciou. Cirkev stanovila to, že kňazstvo dá iba tým, ktorí sa budú oň zaujímať celkom dobrovoľne.
Moderný človek si vie predstaviť, že si niekto volí život bez manželstva, aby sa mohol spokojnejšie venovať napr. riskantnému povolaniu kozmonauta alebo nebezpečnému výskumu, pri ktorom prichádza do styku so žiarením. V prípade následkov nechce zatiahnuť do nešťastia druhých. Mnohí ostali v bezženstve preto, lebo sa celkom venovali sociálnej práci, umeniu, vede. Je preto divné, keď sa ľudia pozastavujú, ba dokonca sa rozhorčujú nad tým, keď sa človek rozhodne pre celibát z pohnútok svojej viery.
A. Exupéry kdesi napísal: “Milujem toho, kto vedel dať takú prednosť Bohu, že niektorým príťažlivým veciam svoju lásku odoprel.” – Práve to robí katolícky kňaz svojím celibátom a rehoľná sestra svojimi sľubmi. Celibát je hodnota, ktorá nesmierne obohacuje samotného kňaza a cez neho druhých. Kto má oči, môže vidieť v živote vysvätených kňazov, ktorí obohatení svojim celibátom, sú podľa apoštola Pavla naozaj všetkým všetko. Zachraňujú trosky životov, ako Robinson trosky lode. A bojujú o ich životy ako najtvrdší vojaci. Objavujú nové územia ako najodvážnejší horolezci a polárnici. Kňaz predsa nie je muž, ktorý sa zrieka byť mužom. On chce navždy patriť Bohu, a preto v celibáte môže byť ešte viac mužom, lebo z tejto odhodlanosti patriť celkom Bohu dostávajú ľudia obrovskú oporu. On predsa nie je bez rodiny, ale všetkých stmeľuje do duchovnej rodiny. Preto Jean Guitton, člen francúzskej akadémie, vo svojich dialógoch s PavlomVI. hovorí: “Dnešná spoločnosť so svojou naivitou a nízkymi impulzmi je erotická.” Preto čistota sa stáva veľmi ťažkou životnou cestou. Ale práve táto hodnota je nesmierne dôležitá tak pre zdravý rozvoj mladého človeka, ako aj pre kvalitu rodiny. Bez čistých a odovzdaných bytostí bol by život nezmyselný, lebo by sa utápal v nízkosti.
Z prednášky otca biskupa Mons. Rudolfa Baláža.
Pridaj komentár