Aj ten kto v Cirkvi robí veľké dielo si musí dávať pozor, aby to neprepískol. Nie všetci sme povolaní robiť mimoriadne veci a ani úspešní na zemi všetci nebudeme. To je niečo úplne normálne. Čo si však musíme zachovať je jednoduchosť a vernosť.
Aké duše hľadá Boh na tejto zemi. Ktoré duše sú mu zvlášť milé. Čo si myslíte? Sú to duše pokorné a tiché. Nie sú to ľudia, ktorí o pokore veľa rozprávajú a dokonca veľmi presvedčivo a príťažlivo, ale tí, ktoré prijali tento dar Ducha Svätého a praktizujú ho živote. Sám seba nikto nemôže povyšovať nad ostatných a to ani zaujímavými príkladmi. Mnohí svätí mali veľa možností povedať o sebe, akí sú dobrí alebo to som ho ja uzdravil, oslobodil a naučil žiť zdravým životom. Oni tak ale nikdy nehovorili. Bol som svedkom Pánových zázrakov a jeho milosť v tom človeku začala mocne pôsobiť, tak hovorievali iným ľuďom. Čo by ste povedali na toto. Zohnal by som peniaze na stavbu domu pre opustené deti. Dom by som dal postaviť a prijal by som tam dvadsať detí a staral by som sa o ne. Začal by som byť ľuďmi obdivovaný, ale o kňazoch z okolitých farností by som začal hovoriť, že si len budujú svoju kariéru a nič užitočné nerobia. Tak, toto by nebolo dobré svedectvo. Viete si predstaviť kráľa Dávida, že by začal hovoriť: ja som porazil Goliáša, len ja. Kto však vytiahol Dávida od oviec, od stáda?
V súvislosti s pôstom si spomínam na príbeh o známom pustovníkovi, ktorý žil v povesti svätosti. Všetci ho chválili a jemu sa to začalo páčiť. Uznanie ho v duši hrialo. Raz si začal sám sebe hovoriť: “Musím ukázať ľuďom, čo dokážem. Musím byť na seba ešte tvrdší.”
Chudák pustovník. Ani sa nenazdal a bol mimo. Čistý úmysel osláviť Boha zamenil na úmysel osláviť seba… Našiel sa v pasci svojho ja.
Blížil sa pôst. Pustovník v snahe dokázať, aký je “dobrý v sebazapreniach,” stanovil si zbytočne prísny pôstny režim. Jedol len raz za deň. A aby muky boli ešte silnejšie, a aby ho ľudia obdivovali, zavesil si chutnú klobásku na strop izby.
“Svätec, svätec je to!” všetci potichu uznali. “Hodný je na oltár!, ” utrúsila akási tetka. Iní sa cítili nehodní na neho čo len pozrieť. Aj pustovník trpel… Ale stálo to za to… Jeho sláva vzrastala… Na Veľký piatok však už neodolal: celú klobásu zjedol. Aj keď sme úspešní, musíme si dávať pozor, aby sme nespyšneli. Keď sa človeka zmocní pýcha, je schopný čohokoľvek.
V každom čase a pri každej činnosti potrebujeme Pánovu milosť.
Ako je najlepšie v živote konať alebo podľa čoho? Je to veľmi jednoduché. Podľa Zlatého pravidla? V Biblii je veľa pravidiel, ale len jedno má označenie “Zlaté.”
ČO CHCETE ABY ĽUDIA ROBILI VÁM, ROBTE AJ VY IM. A ČO NECHCETE ABY ĽUDIA ROBILI VÁM, NEROBTE ANI VY IM.
Zneje to tak jednoducho. Veď toto zachovávať je malina, niekto si povzdychne. Ale v skutočnosti láska k blížnemu je veľmi ťažká. V praxi počas tohto pôstu sa budem viac snažiť aplikovať toto Zlaté pravidlo do môjho života. Ak nám ľudia budú robiť niečo zlé, pod nohy nám hádzať polená – my im to nerobme, nevracajme im to. Prečo? Lebo poznáme toto “Zlaté pravidlo.” A kto nám ho dal! Ježiš. On sám žil, to čo hovoril. Ak ho milujeme budeme praktizovať jeho slová a to aj vtedy, keď nám nebude do spevu.
Tento pôstny čas chcem prežiť ako ten minulý. V poslušnosti Kristovi a Cirkvi. Budem sa snažiť robiť normálne veci. Nepotrebujem mať v živote všetko, ale v každej situácii chcem zostať verný Bohu a jeho Cirkvi. K tomuto aj Vás chcem povzbudiť.
Už poznáme Zlaté pravidlo. Ono skrýva v sebe len lásku. Ale neučení a nemúdri ľudia chcú všetko prekrútiť. Skôr ako si chcete dať nejaké predsavzatie k 40-dňovému pôstu, poraďte sa s niekym zodpovedným v Cirkvi. Pamätajme, že v poslušnosti sa zrodila naša spása. Nikto nie je oslobodený od poslušnosti Cirkvi. Aj ten spomínaný pustovník si mal nechať poradiť, ale človek si niekedy myslí, že už vie všetko a nepotrebuje radu od nikoho. Tu mi prichádza na um veľký Mojžiš, s ktorým Boh hovoril priamo a predsa si nechal poradiť od svokra Jetra. Ak by ho neposlúchol, zničilo by ho to. Mojžiš robil veľké veci v Božom ľude a predsa zostal pokorný. Uvedomoval si, aký bol predtým a odkiaľ ho Pán Boh vytiahol.
Zapíšme si Zlaté pravidlo do srdca, nad posteľ, položme si ho na pracovný stôl a opakujme si ho nielen perami, ale hlavne v praxi. Keď nám bude ťažko, spýtajme sa Pána Ježiša: Čo by si ty robil na mojom mieste? Poznáme Ježišov postoj k ľuďom?
A ak by sme niečo aj prepískli, vráťme sa naspäť k Zlatému pravidlu a znovu sa posnažme ho v živote praktizovať. Amen.
Pridaj komentár