Zvyknem hlavne deťom hovoriť takýto príklad, ale je poučný aj pre nás dospelých: Zajtra ráno, keď vstaneš, nebudeš sa s nikým rozprávať až do 20.00 hod. večera. Ak sa ťa bude v priebehu dňa niekto na niečo pýtať, jednoducho neodpovieš, budeš ticho. Presne tak, ako keby si mal(a) zámku na perách alebo prelepené ústa širšou lepiacou páskou. Zvyčajne deti najprv odpovedajú áno, ale po chvíli povedia, že nie. To neviem dodržať. Povedz mi aspoň jeden dôvod, ktorý ti bráni prijať túto úlohu na celý deň. Napríklad to, že moja mama ma ráno budí do školy, potom mi chystá raňajky. Popoludní príde autom po mňa do školy a doma mi nachystá chutný obed. Nerozprávať sa s ňou celý deň, to by nebolo férové z mojej strany. Ona je veľmi dobrá a ja som šťastný, že ju mám. Vďaka nej mám všetko, čo teraz potrebujem. Nerozprávať sa s ňou celý deň. Myslela by si, že sa na ňu hnevám a že ju neľúbim. Potom položím žiakovi otázky: “Veríš v Boha. Áno. Veríš v Ježiša Krista, jeho jediného Syna. Veríš v Ducha Svätého. Áno, verím.” A teraz celý deň nepovieš Bohu ani slovko – nemodlíš sa. Od rána do večera si nemal čas. Na všetko iné si čas mal, len nie na modlitbu. Pán, Boh, si má čo o tebe myslieť? Že ho nemiluješ! Máte pravdu a usmieva sa. Ranná a večerná modlitba má byť súčasťou nášho života. Modlime sa srdcom. Štvorročný chlapec sa na Kalvárii v Skalici pomodlil dve modlitby, a uistil ma, že sa s matkou modlí každý deň. Vlastne ona ho vedie k modlitbe. Otec doma za stolom číta Bibliu a jeho malý synček si skladá na zemi lego. Keď otec zatvoril knihu, tak ju pobozkal. Synček si to všimol a spýtal sa ho, že prečo to urobil. Ten bozk patrí Bohu, ktorého živé slovo je zapísané v tejto knihe. Čo robí môj ocko, to robím aj ja. A synček tiež pobozkal Bibliu. S uvedomením si, že Bohu dáva bozk. Z mnohých rodín sa vytratila ochota modliť sa. Božia milosť však veľa krát zachraňuje to, čo rodičia zanedbali. Otec si prišiel na faru po krstný list svojho syna. Sám od seba to chce, prijímať tú oblátku v kostole, lebo ja s manželkou do kostola nechodím. Som ateista. A sú tu i mnohé ďalšie príbehy zo života. Skutočnosť je niekedy aj veľmi smutná, a to hlavne vtedy, keď rodičia bránia deťom chodiť do kostola.
Pridaj komentár