Mal som kamaráta, ktorý dvoch ľudí vo farnosti akoby nemohol vystáť. Neraz som ho prosil, aby im odpustil a nevracal sa k starým veciam. Napokon, keď už pre chorobu ležal a sedel, chodiť už nemohol, im z hĺbky srdca odpustil. Vtedy sa aj mne uľavilo na duši. Ďakoval som Pánovi za milosť, lebo len s Jeho pomocou dokážeme odpustiť ľuďom, ktorí nám nejakým spôsobom ublížili alebo nás zranili. Pred rokom a pol si Pán môjho dobrého kamaráta povolal do večnosti.
Chlap z inej farnosti nechcel ísť na pohreb svojej vlastnej matky, pretože sa vraj voči nemu nezachovala férovo (majetok). Jeho brat pochodil veľmi dobre. Veľmi som ho prosil, aby jej v srdci odpustil a išiel na jej pohreb. Nakoniec to tak aj urobil. Bol som veľmi rád, že ma počúvol. Je to dobré, keď kamarát radí dobre kamarátovi a ten ho počúvne. Keďže Pánovi Ježišovi záleží na každom jednom človeku, tak aj mne, vlastne učím sa to od neho. Každému z nás by malo záležať na tom druhom, veď sme na tej istej cesta za Pánom Ježišom a kráčame v jeho šľapajách. Chápem to, že sa vieme pozraňovať pre nejaké veci, pohádame sa, potom býva aj tichá domácnosť, veď sme len ľudia, ale keď si vstúpime do seba, tak sa vieme aj zmieriť, oľutujeme svoje zlé správanie a nadávky, a poprosíme toho druhého aj o odpustenie. Jedine vtedy, keď je v nás pýcha, tak to zmierenie nezrealizujeme, čo je nám na škodu. Ale časom sa to môže v nás prelomiť, Božia milosť nám pomôže a odpustíme človeku, a všetko. Pán Ježiš to od nás takto chce, aby sme pamätali, že odpustenie, ktokoľvek ho od nás potrebuje, má byť reálnou súčasťou nášho života, teda máme ho dať. Hoc aj každodenne. A nie zotrvávať v hneve, v neodpustení, dokonca v nenávisti, to je zlá voľba. Neodporúčam nikomu voliť si cestu neodpustenia v živote, A keby mi niekto radil, aby som niekomu neodpustil, dokonca išiel do pomsty, tak to pre mňa nie je dobrý kamarát. Keď som si raz v reverende kúpil zmrzlinu a vedľa z krčmy vyšiel podgurážený chlap a keď ma zbadal, prišiel kum mne, a začal mi škaredo nadávať. Verbálne na mňa útočil, ale našťastie nie fyzicky. Počudovane som to vydržal v pokoji, slušne a s úctou som mu niečo povedal a nakoniec jeho reakcia bola prepáč, prídem ťa pozrieť na faru. Samozrejme že neprišiel, vyspal sa z opice a nič si ani nepamätal. Už vtedy som mu odpustil, ale niekedy mi to tak prejde v myšlienkach, ako teraz. Ďakujme Pánovi, ktorí nám dáva svoju milosť a keď s ňou spolupracujeme, tak vtedy odpúšťame človeku a všetko. Neurčujeme si, že čo odpustíme a čo nie. Aj keby nám niekto nemohol niečo vrátiť, čo si požičal od nás, tak mu to odpustime. Tak bude vaša odmena veľká, hovorí Pán a budete synmi Najvyššieho, lebo on je dobrý aj k nevďačným a zlým.
Pridaj komentár