V orientálnej rozprávke sa hovorí o čarodejnom zrkadle, ktoré bolo jasné, keď sa doň pozreli dobrí, zakalilo sa však, keď sa doň pozreli zlí. Majiteľ podľa toho poznal charakter tých, čo použili jeho zrkadlo.
Podľa svojich najskrytejších dobrých túžob mnohí ľudia budú vidieť v Ježišovi čisté zrkadlo a budú ho milovať.
Iní, ktorí sa chcú oddávať hriechu, budú mať o ňom zakalený obraz a budú ho nenávidieť.
Čím viac sa Kristus k niekomu priblíži, tým viac si človek uvedomí svoju núdzu a svoj hriech. Potom zostanú už len dve možnosti – buď bude prosiť o odpustenie, aby našiel pokoj, alebo sa vzbúri proti Kristovi srdcom, ktoré sa nechce zrieknuť zla.
Vo svojom srdci máme miesta pre všetko, aj pre hlúposti. Kedysi dávno som si vôbec neuvedomoval, že nejak vážne potrebujem Boha pre svoj pozemský život. Svoje kresťanské povinnosti som si plnil, ale spoločenstvo s Bohom som vôbec neprežíval. Našťastie sa v pravý čas Kristus ku mne priblížil a bolo to fajn. On ale nikdy nebol ďaleko odo mňa. Bol v mojom srdci, no ja som ho vôbec nehľadal. Nepotreboval som ho.
Mojou takou túžbou je: narodiť sa pre nebo.
Ak sa už neuvidíme na púti, uvidíme sa Doma – tak zvyknem hovoriť, keď od niekoho odchádzam.
V týchto dňoch na pozemskej púti budeme často pozerať na Jezuliatko v jasličkách. Pán Ježiš sa narodil na tejto zemi, aby sme sa my mohli raz narodiť pre nebo. Nie je to krásne, no povedzte. Tu sme na púti. Bez Ježiša moja púť bola len trápením. Radosť zo života bola len chvíľková, veľmi rýchlo vyprchala.
V roku 1996 ma Boh priviedol až do Betlehema a dá sa povedať, že zázračným spôsobom sa mi včas ráno otvorili hlavné dvere Baziliky Narodenia Pána a viac ako hodinu som mohol meditovať na mieste, kde sa narodil Ježiš. V Ježišovi som tam začal vidieť milujúceho Boha. Otvoril mi oči. A od tej doby často prosím o odpustenie, aby som našiel pokoj. Nie často, ale každý deň. Stále viac a viac zakusujem Ježišovu lásku a stále viac poznávam svoju úbohosť a biedu.
Si na tom podobne.
Pridaj komentár