Ježiš svojim učeníkom položil otázku: „O čom ste sa zhovárali cestou?
Ale oni mlčali, lebo sa cestou medzi sebou hádali, kto z nich je väčší.
Potom si sadol, zavolal Dvanástich a povedal im: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ (Evanjelium podľa Marka − Mk 9, 30 – 37)
Pred Pánom sme všetci bratmi a sestrami, sme jeho milovaným stvorením. Ktokoľvek z nás sa má pred niekym chváliť a hovoriť o svojich úspechoch, či dobrých výsledkoch, s tým zámerom, aby sa mu dostalo uznania, potlesku a slávy. Alebo máme mať automaticky popredné miesto za stolom na základe svojho povýšenia do úradu a svojich schopností a výsledkov, ktoré sme dosiahli. A keď sa tak nestane, tak sa cítime urazení, dotknutí. Akonáhle v sebe necháme pôsobiť myšlienku, že niečo viac znamenáme, ako ostatní ľudia, či niektorý konkrétny človek, tak sa zastaví prietok milostí do nášho srdca. Ostaneme bez milosti. Pán Ježiš vedel o tomto nebezpečenstve a preto aj apoštolov vždy prísne napomenul, keď sa im takéto myšlienky vkrádali do hlavy: Kto z nich je väčší! Kto má sedieť po jeho pravici a lavici. Takýmto myšlienkam sa zrejme neubránime, len ich nesmieme nechať v sebe pôsobiť. Snažme sa ich zrieknuť ihneď v zárodku, lebo pýcha číha pri našich dverách.
Boh sa o nás vždy stará, a to aj vtedy, keď sme si to nepripúšťali k srdcu. Alebo sme ho o pomoc neprosili. Boh je dobrý ku všetkým.
Pre človeka je skutočným povýšením byť sluhom ľudí. Tak to povedal Pán Ježiš: „Kto chce byť prvý, nech je posledný zo všetkých a služobník všetkých.“ Nie len na papieri.
Ľudia vám môžu dať najavo pri rôznych spoločenských akciách, že nie ste pre nich dôležitý, či zaujímavý (nevšímajú si Vás); najvyšší predstavený, šéf v práci, kolegovia, kolegyne, či spolubratia Vám to tiež môžu dať pocítiť svojimi gestami a vyhýbaním sa dialógu (rozprávať s vami sa budú len ako cez zuby), ale Ježiš sa voči nikomu nikdy nebude takto správať. Tí ľudia, ktorí si veľa o sebe namýšľajú, si zastavili prietok milostí do svojho srdca. Môžu zastávať rôzne úrady, ale nič im to neosoží, ani ich podriadením, ktorých vedú. Sú zaseknutý v sebe a vo svojich myšlienkach. Kochajú sa vlastnými úspechmi a vecami, ktoré navonok dokázali. Nemôžeme ich však odsúdiť, želať im zle, neposlúchať ich nariadenia (ak nie sú výslovne proti Božiemu zákonu), ale modliť sa za nich, aby ich Pán vyslobodil, uzdravil. Niekedy budete znovu pozvaní na nejakú akciu a viete ako to tam bude prebiehať, keď sa tam znovu budete cítiť odstrčení, tak s láskou na ľudí pozerajte a v duchu a pravde sa za nich modlite. Celé nebo bude na Vás s úžasom pozerať. Pamätajte na slová, ktoré nám dal Pán Ježiš, lebo nimi nám dal nádej. Oboznamujte sa s evanjeliom nášho Pána Ježiša Krista. Príde čas, keď sa naplní naša púť na zemi a prídeme domov. Domov je miesto nádherné a krásne. Opravdivo po ňom túžme.
Pridaj komentár